ako si (ne)ničíme sebadôveru

Novoročné predsavzatia, záväzky a ambície, ktoré chceme pretaviť do konkrétnych krokov. Jednoducho sľuby, ktoré dávame sami sebe. Sľuby o tom, aký budeme a o tom, čo budeme robiť. Sľuby o zmene. To, aké sľuby si dávame, súvisí s tým, ako si veríme – čiže s našou sebadôverou, pretože dôvera v naše schopnosti a sily sa opiera o naše slová a činy.

Vravíme, že začneme behať (alebo chodiť do posilovne) a budeme sa zdravšie stravovať. Že obmedzíme náš čas v digitálnom svete a budeme robiť veci, ktoré nám prinášajú radosť. Hovoríme o tom, že začneme pracovať na veciach tak, aby sme náš to-do list postupne odškrtávali. Sľubujeme tieto veci a mnohé ďalšie veci sami sebe a niekedy aj okoliu. Pre našu sebadôveru je dôležitejšie, aby sme dávali pozor na sľuby, ktoré dávame sami sebe.

Naša sebadôvera, a teda aj sebavedomie, trpí vždy vtedy, keď vieme, že sme niečo mohli spraviť, ale nespravili sme to. Týka sa to prípadov, kde na nedodržanie našich sľubov nemáme vážny dôvod. Dôveru v naše schopnosti podrývame vždy, keď nerobíme niečo, čo vieme, že by sme mali – keď nekonáme v súlade s našimi slovami a s našimi hodnotami. Vieme, že je dôležité poučiť sa z našich chýb, aby sme ich viac neopakovali. Rovnako dôležité je však rozlišovať medzi chybným krokom a chybou, ktorá vychádza z chybného plánu – čiže sľubu, ktorý sme si dali.

Venujme preto pozornosť sľubom, aké si dávame, aby sme sa vyhli (ne)úmyselnému sabotovaniu našich snáh. Týka sa to aj sľubov, ktoré si dávame v momentoch, keď sa okolie nepozerá. Pretože my to vidíme a naše slová vždy vnímame. Pretože to, čo trpí najviac, je často naša sebadôvera. Činy sú viac ako slová, ale to, čo robíme, závisí od nastavenia plánu, ktorý sme si určili.