počúvať, nie len počuť

Komunikujeme s cieľom prijímať myšlienky a skúsenosti alebo sa sústreďujeme len na to, aká bude naša ďalšia veta? Možno nepatrný, ale dôležitý rozdiel je medzi tým, keď niekoho počujeme a keď ho aj naozaj počúvame – čiže našu pozornosť smerujeme na to, čo hovorí.

V zápale rozhovoru, kde sa cítime dobre, je ľahké strácať sústredenie nad tým, čo nám niekto hovorí. Podvedome smerujeme pozornosť na to, čo povieme a ako rozvinieme našu myšlienku namiesto toho, aby sme sústredene počúvali. Možno tak trochu egoisticky myslíme hlavne na to, čo musíme MY povedať. Nie je nutné, aby sme reagovali na každú vetu v rozhovore. Rovnako nemusíme pravidelne prikyvovať. Buďme si však vedomí toho, či sa prvotný dialóg nezmenil na monológ vo dvojici.

Do komunikácie sa preto dá aplikovať princíp meditácie – princíp sústredenia sa na jednu vec. Okrem toho, že počúvať druhých pri rozhovore je slušné, je to tiež predpokladom toho, aby naša komunikácia bola otvorená. Len taká komunikácia nás môže posúvať ďalej.

Zároveň to môžeme brať ako hru: snažme sa sústrediť sa na prítomný moment, na to, čo druhý hovorí. Všímajme si, kam dávame našu pozornosť. Stojí za to pozrieť sa do miest, kam pozornosť uteká – možno prídeme na to, že nás navádza na veci, ktoré nás trápia alebo tie, ktoré odkladáme. Napokon, nie je nič zlé na tom otvorene priznať, ak sa nám v tejto hre momentálne nedarí.