,,mám na to ešte čas”(Parkinsonov zákon)

Toto nie je veta typická len pre prokrastináciu. Je to tiež naša prirodzená reakcia, ak riešime nejaký komplexný problém alebo zložitejšiu úlohu a nie sme pod tlakom deadlinu. Problémom je, že takýmto prístupom nám daná vec zaberie oveľa viac času, ako je potrebné – čím prichádzame o čas, ktorý by sme mohli využívať na ďalšie veci. Iný pohľad môže priniesť Parkinsonov zákon.

Jeden z výrokov britského spisovateľa C. Northcota Parkinsona hovorí, že každá práca trvá tak dlho, koľko času je na ňu k dispozícií. Nemusíme dlho uvažovať a zistíme, že tento princíp naozaj funguje. Odkladáme veci, o ktorých vieme, že nám zaberú niekoľko minút. Komplikujeme si situáciu tým, že presúvame naše úlohy a povinnosti. Málokedy sa však stane, že dôjdeme k lepšiemu riešeniu ako v prípade, keď máme na danú vec menej času.

Príklad: máme odovzdať esej na 2 strany a jej písanie si rozložíme na niekoľko dní – alebo si celú prácu o niekoľko dní odložíme. Z procesu, ktorý vyžaduje pár hodín čistého času spravíme niekoľkodňovú záležitosť a zatiaľ čo si vravíme, že sme si prácu rozložili a nemusíme sa tak stresovať, opak je (väčšinou) pravdou. Problém nám v hlave celý čas leží. Rovnaký princíp ako v tomto príklade s esejou nájdeme aj v ďalších oblastiach.

Je jasné, že vyššie uvedený Parkinsonov zákon súvisí s otázkou plánovania času a efektivitou. Blížiaci sa deadline naozaj motivuje. Keď si to uvedomíme, nemusíme sa naň spoliehať. Nemusíme čakať na ten motivujúci stres a môžeme čas plánovať rozumnejšie. Napríklad hľadaním spôsobov, ako si nastaviť vlastné deadliny a krátkodobé ciele.

To, že na to máme dosť času, ešte neznamená, že by sme mali na to celý dostupný čas využiť.