za hranicu komfortu

Studená sprcha. Hodiny improvizácie. Oslovenie sympatickej ženy alebo muža. Povedať nahlas svoj názor. Dôležité rozhodnutia v práci. Rozhodnutia vo vzťahoch. Rozhodnutia, kde riskujeme.

Čo je spoločné pre všetko vymenované? Nepohodlie. Strach. Pochybnosti a scenáre, ktoré nám idú hlavou o tom, čo by sa mohlo stať. Čo by si mohol niekto o nás pomyslieť. Čo, ak…

Pre vyššie vymenované veci je tiež spoločné rast a odvaha. To je dôvodom, prečo tie veci robíme, aj keď vieme, že sú náročné a vyžadujú úsilie. Ostať ticho a nekonať, ostať v pohodlnej zóne, je jednoduché. Zároveň je to receptom na to, aby sme sa nič nové nenaučili (o svete, o sebe), nič nové nevyskúšali a nezažili. Pretože nové znamená nepoznané – a to so sebou prináša neistotu. A kedže nevieme, čo sa môže stať, bojíme sa.

Verným priateľom prostredia neistoty je strach. Strach nie je zlý sám o sebe. Slúži ako nejaká kontrolka, ktorá sa v nás rozsvieti v prípade možného nebezpečenstva, čím nám pomáha prežiť. Aj preto je dôležité všímať si, či nás strach neparalyzuje namiesto toho, aby plnil svoju mienenú funkciu. Všímajme si, akých vecí sa bojíme a do akej miery je táto naša kontrolka pre nás pomocníkom.

Na to, aby sme vykročili za hranicu komfortu, do územia neistoty, potrebujeme odvahu. Pretože odvaha hovorí, že je v poriadku báť sa a je v poriadku nevedieť. Nebyť si niečim istý. S odvahou vieme, že strach nie je stopka, len upozornenie.