končíme náš deň pripravení?

To, s akými pocitmi a myšlienkami sa ukladáme do postele, hovorí veľa o tom, aký sme mali deň. Cítime sa úspešní, ak vieme, že sme splnili počas dňa to, čo sme si naplánovali. Vieme, že sme niečo zmenili, niekam sa posunuli alebo sa niečo nové naučili. V opačnom prípade, ak nám deň nevychádza podľa predstáv, na konci dňa prichádza skúška toho, či situáciu prijmeme a dokážeme si odpustiť. Odpustiť si a neobviňovať sa je rovnako dôležité ako vedieť sa pochváliť a precítiť aj malé úspechy.

Spôsob, akým končíme náš deň, hovorí tiež veľa o tom, aký budeme mať spánok. Kvalita nášho spánku ovplyvňuje našu fyzickú a psychickú energiu počas dňa a zvyky nášho dňa zase vplývajú na náš spánok a kruh sa uzatvára.

Naša večerná rutina na konci dňa je preto akýmsi rozlúčením sa s uplynulým dňom. Deň pomaly končí a o niekoľko hodín nový deň začína. Aký máme vzťah s týmto všadeprítomným cyklom konca a začiatku? Sme večer pripravení rozlúčiť sa s uplynulým dňom – alebo sa trápime a zaspávame s nekľudnou mysľou? Ako končíme náš deň?

bojíš sa správnych vecí?

Paralyzuje nás strach z riskovania, namiesto toho, aby sme sa báli nevyskúšať nič nové. Bojíme sa toho, čo si o nás myslia ostatní – namiesto toho, aby sme sa báli prežitia nášho času podľa predstáv iných ľudí. Bojíme sa, že schudneme alebo priberieme, namiesto toho, aby sme sa báli nezdravého života. Máme strach z krátkodobých strát, namiesto tých dlhodobých. Strach z neúspechu, namiesto strachu z toho, že sa neodhodláme spraviť prvý krok a ostaneme stáť.

Buďme si vedomí strachu, ktorý nás paralyzuje. Uisťujme sa, že sa bojíme správnych vecí.

citlivosť na názor ostatných

Jeden z dôvodov, prečo sme citliví na názory ostatných je ten, že sme uverili tomu, že môžu mať pravdu – niekde v momente pochybností sme uverili tomu, že nás ostatní poznajú lepšie ako poznáme sami seba. Že poznajú dôvody našich rozhodnutí a vedia, čo je pre nás dobré, lepšie ako my. Takéto mylné presvedčenie pramení z nášho sebavedomia (jeho nedostatku) – z toho, ako sa poznáme my sami.

Sebavedomie. Vedomie samého seba. Uvedomovanie si a prijímanie našich hodnôt, presvedčení, chýb, túžob a strachu. Neznamená to však, že sebavedomý človek je bez pochybností a strachu z toho, čo si o ňom budú myslieť ostatní. Myslím si, že strach je prirodzený a pomáha nám prekonávať limity – tým, že nám ich ukazuje. Človek, ktorý sa pozná, je na súdy a strach z názoru ostatných menej citlivý. Pretože vie, čo chce a vie, čo nechce a preto aj názor ostatných na jeho konanie má menšiu váhu.

Ak sa nerozhodujeme v súlade s tým, čo chceme, je pre nás jednoduché rozhodovať sa podľa toho, čo chcú ostatní. Nenechajme sa predvedčiť, že ostatní nás poznajú lepšie.

útek od problému je útekom od jeho riešení

Rovnako ako hnev, ani útek od našich problémov nám nepomôže v ich riešení. Napriek tomu, že to znie na pohľad intuitívne, vo chvíľach úteku sa nám náš krok zdá rozumný. Nie je. Nie len, že útek pred problémom vzniknutú situáciu nevyrieši, môže ju ešte zhoršiť – pretože sa vzďalujeme nielen problémom, ale aj ich riešeniu.

keď máš nervy, zastav sa

Nervy a hnev sú vyživované chaosom a netrpezlivosťou. Pri pohľade na nahnevaného človeka si to rýchlo všimneme – jedná v impulzoch, v afekte, vo vlne emócií. Nervozita so sebou nesie pocit akútneho ohrozenia záujmov, ktorý je z podstaty iracionálny – v zápale stresu nehľadáme efektívne a ani jednoduché riešenia. Naopak, pravdepodobný výsledok je ľútosť. Ľutujeme naše reakcie, čas a príležitosti.

Učme sa spomaliť, pravidelne. Postupne si túto schopnosť zautomatizujeme, a vo chvíľach stresu a hnevu bude pre nás menej náročné zastaviť sa. Len zastavením sa vieme problém riešiť – alebo si uvedomíme, že žiaden problém reálne nie je.

krátkodobé vs. dlhodobé zisky

Príliš často sledujeme krátkodobé zisky na úkor dlhodobých. Nechceme si udržať zdravie, energiu alebo kondíciu čo najdhlhšie, aby sme mohli robiť veci, ktoré nás napĺňajú aj o 5 a 10 rokov? Cvičme tak, aby sme mohli cvičiť aj o 10 rokov. Stravujme sa tak, aby sme o 15 rokov naše súčasné prioritizovanie neľutovali. Pracujme tak, aby nás práca stále napĺňala a aby sme nevyhorili ako sviečka. Slovami českej biohackerky Veroniky Jelínkovej: ,,Hořme pomalu”.

Je dôležité dať si naše ciele a dôvody do kontextu. Aký máme deadline? Kto nám ho nastavil? Možno často počúvame hlas našej netrpezlivosti, kvôli ktorému sa rozhodneme pre krátkodobý zisk aj za cenu dlhodobej straty. Pri priorite zmeny k lepšiemu je umenie robiť veci udržateľne.

negativita je hlasnejšia

Negativita, argumenty proti a pochybnosti sú hlasnejšie. Strach kričí, zatiaľ čo hlas, ktorý vraví, že to zvládneš, je podobný šepotu. Tu je problém.

Negativita je hlasnejšia, pretože je to ľahké. Je ľahšie sťažovať sa, hľadat vinu v druhých, pochybovať a neriskovať. Je oveľa ľahšie vymenovať veci, ktoré sú zlé a ktoré sa môžu pokaziť, ako byť optimistickým. Optimisti váhajú, zatiaľ čo pesimisti sa spájajú. Demokrati sa nevedia dohodnúť, zatiaľ čo extrémisti a xenofóbovia nájdu spoločnú reč bez problémov.

Byť negatívnym je ľahké, pretože to nestojí žiadne úsilie. Prijať, že veci nejdú podľa predstáv a vzdať sa je jednoduchšie ako hľadať riešenia. Obviňovať ostatných a okolie nestojí námahu – výzvou je prebrať zodpovednosť. Obviňovať sa vyžaduje menej energie (a paradoxne nás to o energiu oberá) ako vedieť si odpustiť.

Akú cestu si vyberieme, ktorý hlas zosilnime na úkor toho druhého, je našim rozhodnutím. Koľkokrát však volíme tú ľahšiu cestu.

spätná väzba

Spätná väzba umožňuje reflektovať status quo. Na chvíľu sa zastavíme a uvažujeme nad našimi krokmi, ktoré nás doviedli až sem a ktoré nás majú priviesť do určitého cieľa. Pomocou feedbacku sme schopní vyhodnotiť vzniklú situáciu a naše rozhodnutia. Zistíme, že naša rutina funguje a robíme mienený pokrok – alebo zistíme, že je nutné niečo zmeniť. V každom prípade je to spätná väzba v zmysle zastavenia sa nad tým, čo a ako sme spravili, ktorá nám umožňuje vidieť naše kroky aj z inej perspektívy.

rob veci ako najlepšie vieš

Ale nie lepšie. Pretože potom sa vyčerpáš a prehnané nároky ťa nikam neposunú a ani sa nebudeš cítiť dobre. Vždy sa zastav a uvedom si, ako môžeš danú činnosť robiť najlepšie ako vieš. Príprava jedla, komunikácia s rodinou či s partnerom, učenie sa do školy, práca na projekte, čítanie knihy…jednoduché veci a aj tie náročnejšie.

Zajtra to možno budeš vedieť spraviť ešte lepšie. Ale to pre tento moment nie je podstatné. Dôležité je, že teraz to robíš najlepšie, ako vieš. Takto buduješ sebavedomie, dôveryhodnosť v samého seba. Keď vieš, že si to lepšie spraviť nemohol. Môžeš ovplyvniť len to, čo robíš – tvoju prípravu. Ak robíš veci najlepšie ako vieš, tak robíš pokrok. Daná činnosť ťa začne viac baviť a môžeš sa dostať do stavu dobrého pocitu a produktivity zvaného flow. Rob veci ako najlepšie vieš, a začni maličkosťami.

(k tejto téme odporúčam video z predstavenia Štyri dohody od Jaroslava Duška, ktoré bolo inšpiráciou)

maximalne zisky a minimálne straty

V medzinárodných vzťahoch patrí do analýzy rozhodovania aktéra – jedinca model racionálneho aktéra. Analógia s fungovaním trhu ponúka rovnaký model. Podľa tohto modelu sa (ideálny) aktér snaží maximalizovať svoje zisky a minimalizovať svoje straty. Medzinárodné vzťahy, rovnako ako ekonómia, si uvedomujú limity tohto modelu a pracujú s nimi.

Limity spočívajú v tom, že našu voľbu a rozhodovanie denne ovplyvňuje množstvo faktorov, vonkajších aj vnútorných; sociálny tlak, vplyv okolia a trendy, ale aj to, čomu veríme – naše hodnoty, naše skúsenosti, kognitívne skreslenia (zoznam je pestrý) a to, ako vidíme svet. Alebo aký svet chceme vidieť. Keďže nie sme stroje a vedieť minimalizovať vplyv emócií momentu na naše rozhodovanie chce dlhý tréning, aj naša nálada hraje svoju úlohu.

Takéto poznanie nám ukazuje, že sa rozhodujeme skôr iracionálne. To sa však nemusí vylučovať s tým, že v našom rozhodovaní chceme maximalizovať zisky a minimalizovať straty. Uvedomiť si, že naše rozhodovanie ovplyvňuje množstvo vecí je jedna vec. Možno prvý krok. Prirodzene sa môžeme snažiť spomínané vplyvy minimalizovať alebo kontrolovať – chceme mať pocit, že rozhodnutia robíme my. No je tu ešte jedna otázka, ktorú by sme si mali položiť:

Vieme, ktoré zisky chceme minimalizovať a čo nechceme stratiť?

byť spokojný so svojou prácou

Otázka nie je ako by to malo vyzerať. Otázkou nie je ani to, či sme naplnili cieľ podľa očakávaní. Rovnako nie je dôležité to, čo si myslíme, že si o tom budú myslieť ostatní. Dôležitý je náš pocit, naše svedomie.

Môžeme povedať, že sme s našou prácou spokojní?

máš len tento moment

Minulosť sa vytratila a budúcnosť je neistá. Jediné čo máš, je tento moment – táto chvíľa. V nezastaviteľnej rieke času, ktorú je ťažké uchopiť, sa podarí uchytiť vždy len prítomný okamih. To, čo máš v tento moment. To, kde sa teraz nachádzaš. To, na čo myslíš – kam dávaš svoju pozornosť, svoju energiu. Ako sa rozhodneš túto chvíľu stráviť? Využiješ dar prítomného momentu?

prečo sú činy viac ako slová

Komunikáciou s druhými zdieľame naše skúsenosti, príbehy, vedomosti. Naše skúsenosti vytvárame na základe toho, čo robíme – ako sa rozhodujeme.

Slová sú silným nástrojom. Dokážu motivovať, podporiť, ponížiť a preto je potrebné dávať pozor na to, ako slová používame. Sú to však naše činy, ktoré ukazujú dôveryhodnosť našich slov – a teda aj nás. Nesúlad medzi tým, čo hovoríme a tým, čo robíme vytvára prirodzene obraz neúprimnosti a nespoľahlivosti. Takýto obraz nevidí len naše okolie, vidíme ho aj my a je to naše seba-vedomie, ktoré trpí. Sme si vedomí našich slov a našich činov – ak nie sme ochotní (alebo schopní) stáť za tým, čo hovoríme, možno je lepšie byť ticho.

Sú to naše činy a rozhodnutia, ktoré vytvárajú reálnu zmenu pre nás a okolie. Ktorú cestu si vyberieme, pre ktorú zmenu sa rozhodneme, aký risk sme ochotní podstúpiť. O našich snoch a plánoch môžeme hovoriť, písať, snívať a plánovať. Takto vytvárame základ pre ďalšie kroky, ale zmena prichádza až vtedy, keď sa rozhodneme konať. Činy sú viac ako slová, pretože prinášajú výsledky.

holistický prístup k zdraviu

O prepojení fyzického zdravia so zdravím mentálnym pochybuje málokto. Pri debatách o zdraví sa kladie stále väčší dôraz na množstvo faktorov, na ktoré musíme dávať pozor, ak chceme byť zdravý. Týchto faktorov je stále viac a tak je ľahké mať pocit, že starosť o zdravie je komplikovaná záležitosť a najlepšie bude, ak sa sústredime na jednú vec. Z dlhodobého hľadiska zdravia je takýto pocit obmedzujúci a stručne: nestačí.

Vzťah psychiky a fyzického zdravi poukazuje na holistický prístup, kedy na zdravie nazeráme ako na celok. Celok tvorený mnohými časťami, ktoré sa navzájom ovplyvňujú. Zlepšením jednej časti môžeme pozitívne ovplyvniť dalšie. Rovnako to platí aj opačne – ak nejaká časť zaostáva, ovplyvňuje to celok. Našu pozornosť by sme mali najprv upriamiť na nasledujúce “minimum” v podobe spánku, pohybu, stravy a vzťahov.

porovnávaš sa? skús to inak

Úprimne verím tomu, že naša vlastná myseľ je tou najlepšou zbraňou a zároveň naším najväčším nepriateľom. To, čo sa skrýva pod pojmom „mindset“, nás dokáže motivovať a podporiť našu prirodzenú kreativitu či dodať nám odvahu vo chvíli pochybnosti a strachu. Rovnako je tu protipól v podobe negatívnych myšlienok, ktoré v nás podnecujú prúd strachu a pochybnosti.

Boli dni keď mi dobrodružné cestovateľské fotky namiesto úsmevu zhoršili náladu a videá z kalisteniky prinášali pochybnosti. Môže to znieť veľmi divne, ale bolo to tak. Plus to, že mám väčšinou hlavu plnú myšlienok, hlučnú ako britský parlament počas debaty (ďakujem joge) vytvára super recept na negatívny prístup.

Myslím, že v ľuďoch tkvie akási prirodzená vlastnosť porovnávať sa s okolím. Táto vlastnosť nie je inherentne zlá, kľúčová je však otázka, či nám takéto porovnávanie sa nejakým spôsobom pomáha v osobnom rozvoji. Aj vďaka sociálnym sieťam sa čoraz viac ľudí ocitá v začarovanom kruhu porovnávania sa, kedy si budujeme obraz vzdialenej reality niekoho iného. Svoje osobné úspechy a neúspechy potom dávame do kontrastu s druhými.

Nie je nič zlé na motivácií vďaka vzorom. Úspešní ľudia nás môžu motivovať v učení, podnikaní, športe a mnohých ďalších oblastiach, ktoré nás zaujímajú. Vďaka sociálnym sieťam sme schopní komunikovať s ľuďmi, ktorí nás motivujú. Môžeme vytvárať skupiny podobne zmýšľajúcich ľudí a motivovať sa navzájom. Nič nám nebráni v tom využívať tieto nástroje iným spôsobom – ale využívame ich naozaj v náš prospech?

Ak sa rozhodnem trénovať na polmaratón, nemá zmysel porovnávať sa v mojom tréningu s časmi instagramových športovcov – každý z nás je na inej ceste. Niekto má na svoj tréning hodinu denne, pretože kvôli škole, brigáde a povinnostiach nestíha. Druhý zase môže trénovať tri hodiny, pretože má rozvrh trocha voľnejší. Pre niekoho je šport zároveň prácou a ten má neporovnateľne viac času. V tejto otázke tréningu je veľa rôznych faktorov, podstatné však ostáva to, že každého cesta je iná.

Ako sa prestať porovnávať? Netuším. Dá sa to vôbec? Túto našu vlastnosť však môžeme pretransformovať v náš prospech – porovnávajme sa sami so sebou. A robme to rozumne. Porovnávajme sa s niekým, koho najviac poznáme (tu predpokladám, že čitateľ najviac pozná sám seba). Takéto uvažovanie nám pomôže z dlhodobého hľadiska: budeme trpezlivejší, viac vďační, budujeme sebavedomie a z podstaty veci budeme rásť smerom k našim cieľom.

Čo znamená porovnávať sa rozumne? Jednoducho viem, že nemusí byť každý deň perfektný. Každý deň nevyjde podľa našich plánov, pretože na to je príliš veľa okolitých vecí, ktoré nedokážeme ovplyvniť. Náhla zmena rozvrhu, choroba, nečakaná porada v práci, preťažené zápästie.. podobné veci nám rýchlo zmenia plány. Porovnávať sa rozumne pre mňa znamená vedieť, že som dnes spravil niečo, čo ma posunulo bližšie k cieľu. Vedieť, že veci chcú čas. Dôležitejšie ako tempo je konzistentnosť. Každý deň to nebude stopercentné. Ale každý deň môžem napredovať. Zároveň je to o tom poznať sám seba, aby sme vedeli, či ideme naozaj za tým, čo chceme.

paradox viditeľnosti

Každy z nás chce byť videný. Zároveň, ako v TED Talku spisovateľ Johann Hari, jednou z našich psychologických potrieb je potreba byť videný a cítiť, že niekam patríme. Napĺňanie týchto psychologických potrieb, podotýka Hari vo svojom príspevku, je kľúčové pre to, aby sme sa cítili šťastní.

To, čo nazývam paradoxom viditeľnosti je prítomnosť strachu z toho byť videný. Tento strach súvisí s našou potrebou byť súčasťou skupiny/celku. Denne na nás pôsobí množstvo trendov a sociálneho tlaku – pomenujme to sila konformity. Tu stojí za zmienku určite Aschov experiment, ktorý ukazuje úlohu tlaku skupiny na naše správanie a rozhodovanie. Sme schopní podriadiť sa názoru skupiny aj napriek tomu, že ten náš názor je odlišný.

Potrebujeme byť videní, ale bojíme sa. Chceme byť úprimní, ale strach je stále tu. Cesta von z tohto paradoxu začína pochopením, že nikto nevidí svet tak, ako ty.

dieťa v nás

Starajme sa o to dieťa, ktoré sa v nás skrýva. To, ktoré nám dodáva odvahu. To, ktoré nepodľahlo konformite viet ,,to sa nedá” či ,,to nezvládneš”. To dieťa, ktoré sa nebálo experimentovať, skúšať nové veci a dokázalo ponoriť sa do momentu činnosti tak, že čas nehral úlohu. O tento stav, nazývaný aj flow, sa dnes snažíme a vyhľadávame ho pre jeho benefity.

Nezabúdajme na dieťa v nás – to, ktoré je prirodzene zvedavé. Skúma svet okolo, ako funguje. Túži objavovať. Nebojí sa pýtať. Nemá pocit, že vyznie hlúpo, ak niečo nevie. Nebojí sa snívať a verí, že jeho sny sa môžu splniť. Držme si to dieťa v nás.

máš na to čas

,,Nemám čas” je veta, za ktorú sa skrývame. Povedať, že nemáme čas, je jednoduchšie ako povedať ostatným ľuďom (a sebe) pravdu. Je to príjemná odpoveď – nemusíme nič vysvetľovať. Bezpečná odpoveď – nič neriskujeme.

No pravdou je, že čas máme. To, čo nemáme, je záujem o danú vec, aby bola našou prioritou.

limituj priestor pre zlyhanie

Chceš sa sústrediť na prácu, zatiaľ čo mobil máš na stole. Chceš sa venovať škole (s cieľom zapamätať si učivo), zatiaľ čo máš zapnuté upozornenia a wifi. Chceš obmedziť sladké jedlá, zatiaľ čo si kupuješ čokoládu. Vieš, že v tej poličke dlho nevydrží. Chceš X, zatiaľ čo svoje snahy na úspech nevedome obmedzuješ.

Najjednoduchší spôsob, ako si môžeš uľahčiť prácu a dosahovanie cieľov, je limitovať priestor pre možné zlyhanie. Úpravou tvojho prostredia podľa priorít obmedzíš veci, ktoré ťa rozptyľujú. Zapísaním dôležitých vecí na papier znížiš šancu, že ich zabudneš. Denným to-do listom limituješ neproduktívny čas tým, že si čas na zábavu vyhradíš.

realita je vždy lepšia

,,Trpíme viac vo svojich predstavách než v skutočnosti” znie jedno zo známych vyjadrení Senecu, predstaviteľa stoicizmu. Zároveň by sme k tomu mohli dodať, že realita je väčšinou omnoho lepšia, ako naše očakávania. Osobne som si to uvedomil pri zamyslení nad tým, ako som sa cítil pred dôležitými rozhodnutiami v živote alebo keď som vstupoval do prostredia, ktoré bolo pre mňa nové. Nakoniec všetko dopadlo lepšie, ako som očakával – a to sa za pesimistu nepovažujem.

Snažíme sa byť opatrní a v tejto našej snahe sa mentálne pripravujeme na možné scenáre, ktoré môžu nastať. Takáto “mentálna príprava” je u nás zautomatizovaná a pred riskantnými rozhodnutiami a nepoznanými skúsenosťami sú v našich hlavách scenáre budúcnosti najhoršie možné – čo ak sa strápnim, čo ak to nevyjde, čo ak sa to nepodarí…Zabúdame, že takýmito očakávaniami si našu skúsenosť ešte pred jej začiatkom kazíme, ak sme o našom neúspechu rozhodnutí už dopredu. Optimizmus je rozhodnutie – neznamená to byť naivný, ale byť si vedomý toho, že v našich predstavách trpíme viac, ako v skutočnosti.

Pomôcť môže pozastaviť nad scénarmi, ktoré sme si v minulosti vytvárali ako naše očakávania toho, ako sa situácie vyvinú. Koľkokrát sme sa pripravovali na to najhoršie, ktoré neprišlo? No v hlave sme mali vždy “ale čo ak”. Zároveň takto môžeme prísť na to, že ani tá strašná situácia o ktorej si myslíme, že môže nastať, nie je nakoniec až tak zlá. Ani ten katastrofický scenár, ktorý nám visí v hlave, nie je tak fatálny ako sa môže zdať.

Očakávania o budúcnosti nie sú to jediné, čím si ničíme skúsenosť. Rovnako je dôležité byť seba-vedomý s predstavami o prítomnosti – mentálnym obrazom o tom, kto si o nás čo myslí a ako sa na nás pozerá. To, že realita je často príjemnejšia, pramení z našej neschopnosti vidieť druhým do hlavy a našej schopnosti vytvárať pesimistické scenáre, o ktorej píšem vyššie. Nevytvárajme závery ešte pred začiatkom. Alebo skôr: nevytvárajme si závery vôbec. Väčší zmysel má sústrediť sa na to, čo môžeme ovplyvniť.

nie si sám

Spojenie medzi tebou a druhým sa nachádza v empatii. Empatia sa nachádza v porozumení, že čokoľvek prežívame, nie sme sami.

Podobným veciam sa smejeme a z podobných vecí sme smutní. Úsmev, rovnako ako slzy, je vysoko nákazlivý. Pocit osamelosti je prítomnný, ak chýba spojenie – porozumenie. To nastáva vtedy, ak sa poddáme strachu z toho byť otvorení.

medzi dvoma možnosťami

Rozhodovacia paralýza hovorí o neschopnosti a frustrácií pri výbere medzi viacerými možnosťami – pričom výber jednej z nich prináša nejaké riziko. Táto paralýza vedie často k odkladaniu dôležitých rozhodnutí, čo môže byť nakoniec tá najriskantnejšia z možností.

Analyzujeme situáciu a zvažujeme dopady našich rozhodnutí, pričom sa snažíme vybrať tú najlepšiu možnosť. Problémom je, že porovnať následky alebo benefity rozhodnutí pre budúcnosť je väčšinou nereálne. Keďže nevieme cestovať časom a nevidíme do budúcnosti, nemôžeme s určitosťou hovoriť o výsledkoch alternatívy.

Výber akejkoľvek z možností nie je konečný – čo znamená, že v prípade chybného rozhodnutia je možné situáciu riešiť/zmeniť za chodu. Ostáva rozhodnúť sa, vybrať jednu z ciest. Po krokoch vpred zistíme, že sme na správnej ceste a pokračujeme. Alebo si uvedomíme, že to nefunguje, a rozhodujeme sa znova.

koho názor nás zaujíma

Príliš mnoho vecí odkladáme zo strachu a pochybností. Bojíme sa, čo si o tom ostatní pomyslia. Čo si o nás budú myslieť. Bojíme sa, že nie sme dosť dobrí, dosť originálny. Bojíme sa strachu. Preto sa pri dôležitých rozhodnutiach uchyľujeme do nečinnosti, prípadne sa radšej skryjeme do ulity konformity.

Ale…možno pomôže zamyslieť sa nad tým, koho názoru sa vlastne? Zaujíma nás, ako naše rozhodnutia bude súdiť kolega, kamarát alebo ďalší ľudia z nášho okolia. Bojíme sa výsmechu, poníženia? Akí sú to ľudia, ktorí sa vysmievajú tým, ktorý sa rozhodnú riskovať a ísť si za svojím cieľom? Ľudia, ktorí nás nepoznajú – nevedia dôvody, prečo robíme to, čo robíme. Ľudia, ktorí sa sami cítia neistí riskovať či robiť zmeny. Zaujíma nás názor takýchto ľudí?

Vytváraniu súdov o ľuďoch a veciach sa vyhneme ťažko, pretože to robíme automaticky každý deň. Rozlišujeme dobré a zlé veci, sympatických a nesympatických ľudí. Takýto obraz o ľuďoch nezávisí len od toho, ako sa správajú, ale tiež od našej osobnosti. Naše názory a hodnoty ovplyvňujú to, ako vidíme svet a ľudí okolo nás. Sme, tak trochu, biased. Keď si to uvedomíme, tak čo ďalej?

kam dávame pozornosť

Naša pozornosť je cennejšia stále viac v dobe, kde sa každý snaží o jej získanie. Z každej strany nášho okolia, sociálnych sietí a marketingu prichádza množstvo impulzov, ktoré našu pozornosť odchytávajú. To, na čo sa sústreďujeme, formuje naše myslenie a vnímanie. Ak si uvedomujeme, že naša pozornosť je zároveň silou, sme si tiež vedom toho, kam ju dávame?

Myšlienkam, ľudom a činnostiam, ktorým venujeme našu pozornosť, venujeme zároveň našu energiu a čas. Frázu ,,Pozor” si spájame s opatrnosťou. Dávať si pozor = byť opatrný. Sme však opatrní v tom, kam našu pozornosť dávame?

denný to-do list je skvelá vec

Nepodceňujme silu zapisovania si vecí na papier. Jednoduchý spôsob, ako na niečo nezabudnúť, je zapísať si to. Denný to-do list – zoznam vecí, ktoré chceme počas dňa spraviť alebo plán dňa – je skvelý hack pre pamäť a využitie času. Odškrtávaním vecí zo zoznamov sa nám navyše uvoľnuje dopamín, ktorý je zodpovedný za to, že na chvíľu cítime pocit úspechu z toho, že sme niečo dokončili.

Ešte lepší ako plán dňa je úprimný plán dňa, pretože falošný pocit produktivity z dlhodobého hľadiska nefunguje. Úprimný plán dňa tvoria realistické ciele. O nich vieme, že ich dokážeme počas dňa splniť a úplne stačí, keď ich bude pár. Vhodné je tiež zoradiť činnosti podľa ich dôležitosti, aby sme už pri pohľade na zoznam mali predstavu o tom, na čo by sme sa mali sústrediť ako prvé. Samozrejme, predpokladom tohto celého je (nemalá) dávka sebadisciplíny potrebná na to, aby sme náš pripravený plán plnili.

Niekomu písanie si takýchto to-do listov pomôže a spraví rozdiel. Pre niekoho iného to nič nezmení. Keďže napísať si takýto zoznam trvá menej ako tri minúty, myslím si, že ako experiment to za skúšku stojí.

byť otvorený – sila jazyka

Jazyk je nástrojom komunikácie – dorozumievania sa. Mimo ďalších fukcií má kľúčový význam pre poznanie. Schopnosť spoznávať okolitý svet a vytvárať si realitu máme vďaka tomu, že vieme prijímať a využívať jazyk. Vďaka nemu dokážeme komunikovať s ľuďmi okolo nás a oni nám rozumejú. Komunikujeme naše myšlienky, teórie, pocity. Jazykom spoznávame históriu sveta, kultúru, tvoríme a zdieľame. Pomocou neho tiež zdieľame príbehy, náš príbeh. A práve v tom vidím jeho najväčšiu silu.

Komunikáciu medzi ľuďmi by som stručne zhrnul ako tvorenie a zdieľanie príbehov. Zdieľanie príbehov o živote, o pocitoch, o veľkých a malých ideách, ideáloch. Príbehov, ktoré nás spájajú. Každý z nás má iný príbeh, no nájdeme spoločné prvky. Príbehy nás zároveň nás robia zraniteľným, ak komunikujeme úprimne – pretože sa druhým otvárame. Nechávame, aby nás videli. A nie vždy sme radi, keď sme otvorení a keď nas ostatní vidia. Pretože sa bojíme, čo si o nás pomyslia, ak nás uvidia – tak sa radšej skrývame a tento nástroj zvaný jazyk nevyužívame naplno. Tiež sa k tomuto nevyužívaniu hlásim, teraz už menej ako predtým, no predsa.

Komunikujme, čo a ako cítime, čo nám vadí, čo chceme. Ak to nepovieme, tak nám nikto rozumieť nebude.

byť konzistentný.

Základom výsledkov je vytrvalosť. Či sa jedná o dosahovanie našich cieľov v cvičení (budovanie svalov, chudnutie, osobné rekordy…), učení sa jazyka, meditácií, zdravom stravovaní, v práci na projekte a v drvivej väčšine činností, ktoré nám prídu na myseľ. Pre udržateľné výsledky je kľúčová vytrvalosť a pravidelnosť v našej snahe.

Pre dlhodobé ciele (ako vyššie vymenované) platí, že vytrvalosť je vždy dôležitejšia ako intenzita. V praxi to znamená, že 4 hodiny cvičenia 1x za týždeň nám výsledky neprinesú, 1 hodina cvičenia 4x za týždeň áno. Zdravé telo budujeme v priebehu mesiacov. Benefity pravidelnej meditácie pozorujeme po niekoľkých týždňoch. Slovnú zásobu a schopnosť konverzácie v cudzom jazyku rozširujeme pravidelným učením sa. Stačí začať minimom, s ktorým sa dá pracovať. Menej, pravidelne.

Zároveň platí, že naša aktivita podporuje pocit motivácie, ktorý tak hľadáme na to, aby sme mali chuť vytrvať. Rovnica motivácie sa mení – z dlhodobého hľadiska udržiavania nových zvykov a aktivity ju môžeme vnímať ako proces, ktorý je náročné časovo ohraničiť. To znamená, že sme motivovaní robiť vec X, až keď začneme robiť vec X. Ak sme v našich snahách konzistentní – nenechávame sa limitovať našou náladou a pocitmi – pokrok a výsledky sú zaručené.

aktivita => motivácia. Nie naopak.

Mood follows action. Aktivita ovplyvňuje náladu a motiváciu, nie naopak. Táto veta mi už dlhšiu dobu visí na stene vedľa stola, aby som ju mal denne na očiach. K myšlienke som sa dostal v podcaste od známeho atléta Rich Roll, ktorý ju používa v súvislosti s motiváciou.

Aktivita a akcia vedie ku motivácií. Idea je využiteľná hlavne pri dosahovaní našich cieľov, predsavzatí a budovaní nových zvykov. Mám pocit, že o motivácií panuje určitá dogma, ktorá nám hovorí o tom, že pocit motivácie musíme budovať a udržať si ho za každú cenu – aby sme mali chuť robiť vecí, ktoré chceme/potrebujeme. Motiváciu si spájame so zvýšením energie a produktivitou. Pri takomto vnímaní niet divu, že motivačnej literatúry je v kníhkupectvách stále viac.

Zdá sa, že je tomu naozaj tak a motivácia nás dokáže aktivovať a nabudiť. Problém nastáva keď si uvedomíme fakt, že známa vlna motivácie je krátkodobá – typická pre začiatky niečoho nového. Čo robiť keď začne postupne upadať? Všetci poznáme ten pocit, keď sa nám nechce. Necítime sa na to, radšej by sme nerobili nič. Chceme sa venovať pohybu, práci, škole, novému projektu alebo partnerovi a chýba nám motivácia. V takejto situácií môže pomôcť nasledujúca zmena pohľadu na túto tému:

Sprav to, aj keď sa ti nechce. Urob minimum. Je to lepšie, ako neurobiť nič a navyše to vedie k tomu, že sa máš od čoho odpichnúť. Cítime sa bez energie, pretože sme zle spali. Sme frustrovaní, pretože niečo nevyšlo podľa našich predstáv. Našu náladu (motiváciu) ovplyvňuje množstvo vecí a pomáha uvedomiť si, že úplnú kontrolu máme len nad tým, čo robíme my. Ak naša aktivita závisí od toho, ako sa v momente cítime, nechávame sa ovládať pocitmi a náladou. Kým by sme čakali na to, že sa budeme cítiť motivovaní, ďaleko by sme sa nepohli.

Nelimitujme sa na motiváciu ako podmienku aktivity. Pocit, ktorý sa s ňou spája, podporujeme práve našou činnosťou.

neobviňuj sa

Chyby a zlé rozhodnutia robíme všetci. Sprievodným javom je pocit ľútosti, viny a toho, že sme niečo mohli urobiť inak. Prirodzene sa z nich chceme poučiť, aby sme ich viac neopakovali, alebo boli opatrnejší. Na to, aby sme sa mohli pohnúť ďalej, potrebujeme okrem uvedomenia si chyby a zodpovednosti tiež prestať sa obviňovať a súdiť.

Pretrvávajúci pocit viny podporuje frustráciu. Sebaobviňovanie nás paralyzuje pri ďalších rozhodnutiach a naša schopnosť riešiť problémy a napraviť chyby (tie, ktoré sa napraviť dajú) je oslabená. Mysľou v minulosti sa nemôžeme posunúť dopredu a aj pre to je dôležité rozlišovať veci, ktoré dokážeme zmeniť od tých, nad ktorými nemáme kontrolu.

Sebaobviňovanie, pri bližšom pohľade, súvisí so sebaláskou. Tá vychádza z faktu, že sme ľudia, ktorí sa mýlia a robia chyby. Rovnako ako človek vedľa nás a ďalší vedľa neho. Súdením sa za chyby čas nevrátime a ničomu tým nepomôžeme. Naopak, plytváme energiou a stojíme na mieste.

energy management > time management

Dôležitejšie ako vedieť si rozvrhnúť správne čas je mať dostatok energie. Túto myšlienku som nedávno počul od Terri Trespicio vo videu. Znie to naozaj intuitívne, pritom koľko z nás si dôležitosť tejto vety nemusí hneď uvedomiť. Plánovanie času si automaticky spájame so spojením “time management”, no možno zabúdame na niečo ešte dôležitejšie.

Plánovanie našej energie (energy management) znamená dbať na dostatok spánku, pohybu a zdravej stravy. Tieto tri zložky sú základom toho, aby naše telo a myseľ fungovala čo najlepšie a udržateľne. Môžeme mať celý deň na učenie alebo na projekt, na ktorom chceme pracovať – ak nemáme dostatok energie, čas jednoducho nevyužijeme naplno. Spomínané zložky tiež ovplyvňujú našu pamäť a sústredenie, a tak v prípade (dlhodobého) nedostatku energie trpia okrem zdravia aj výsledky práce.

Firmy využívajú power napy – šlofík na dobitie energie či ranný budík v podobe studenej sprchy. Rovnako nie je prekvapivé, že technika Pomodoro sa stáva pri práci a učení populárnejšou. Ide o rôzne triky ako si zvýšiť energiu a sústredenie – namiesto toho, aby sme pracovali viac, pracujeme rozumnejšie. Zvedavosť a experimentovanie vedľa strategickej triády (spánok, pohyb, spánok) má svoje využitie.

naučme sa spomaliť

V dobe stále väčšieho množstva informácií, rozptýlení, deadlinov a celkového stresu dávame pokrok na prvé miesto. Krok po kroku, hlavne aby sme naše pokroky udržali s dobou a s najnovšími trendmi.

Optimalizácia procesov, efektívne rozhodovanie, produktivita. Tieto a podobné slová vnímame denne okolo nás. Nesnažím sa ich vykresliť ako diabolské, pretože snaha zlepšovať sa, rásť a využívať čas zmysluplne vedie k pocitu naplnenia a radosti. Pretože vidíme, že sa zlepšujeme a vidieť pokrok nás baví.

Problém nastáva pri posadnutí produktivitou, kedy sa stávame tak trochu robotmi. Mám pocit, že pri debatách o produktivite, efektivite a super-motivačných videách sa o tom, že vedieť spomaliť je rovnako dôležité, veľa nehovorí.

V neustálom zhone za väčšou produktivitou je ľahké stratiť pojem o tom, prečo vlastne robíme to, čo robíme. Škola, práca, cvičenie, hry, hobby. Do určitej miery máme jednotlivé časti dňa zautomatizované. Umenie spomaliť pomáha pozrieť sa na veci s odstupom a vnímať ich z rôznych uhlov. Pomáha pripomenúť si, prečo venujeme čas jednej či druhej činnosti.

Doplniť našu fyzickú a psychickú energiu sme schopní len vtedy, keď spomalíme. Dni oddychu a prestávky sú pre výsledky cvičenia kľúčové. Kvalita dňa závisí od kvality spánku. Pred plánovaním rozvrhu dňa a debatách o produktivite by sme nemali zabúdať na mieru našej energie (energy management), ktorá je základom.

Funkcia kuchynských stolov sa pomaly vytráca. Jedlá si nosíme pred obrazovky, pretože si nemôžeme dovoliť stratiť čas. Sme expertmi na multitasking, pričom si neuvedomujeme, že nefunguje a cesta k mieneným výsledkom vedie opačným smerom.