najväčšia výzva pre učiteľa

Je rozdiel medzi človekom, ktorý je expert na nejakú vec a medzi človekom, ktorý vie tú vec zrozumiteľne vysvetliť ostatným. To znamená, že aktívne hľadá metódy vysvetľovania, ktoré by ostatným priblížili danú vec v rámci ich pohľadu na svet. Táto výzva pre učiteľov je znásobená ďalej tým, čím viac je študentov – pretože každý z nás vníma svet inak a svojím spôsobom, je pre učiteľa a mentora kľúčové nájsť prienik dvoch (alebo viacerých) svetov. V tomto prieniku sa potom nachádza spôsob komunikácie, ktorý je pre daného študenta v danom kontexte účinný.

byť prítomný vyžaduje odvahu

Jedným z dôvodov, prečo je pre nas nas ťažké byť v prítomnosti je to, že byť prítomný vyžaduje úsilie. Počúvať, čo nám niekto hovorí a sústrediť sa na jednu vec vyžaduje úsilie. Úsilie nesnažiť sa o multitasking, ale naopak, venovať pozornosť jednej činnosti v danom momente.

Byť v prítomnosti vyžaduje tiež odvahu. Odvahu vnímať a prijať to, čo je. Neutekať mysľou k tomu čo bolo, bude alebo čo mohlo byť. Odvahu čeliť prítomnosti, pretože naša hlava má radšej útek do miest, kde sa cítime bezpečnejšie.

Buďme odvážni – aby sme mohli byť prítomní s našim vonkajším a vnútorným svetom. Vďaka tejto odvahe možno časom prestaneme utekať a dokážeme viac prežívať každý moment.

v šachu chybný krok nenapravíme, ale život nie je šach

Ťahy v šachu sú do istej miery vhodnou analógiou k rozhodnutiam v živote. Máme vždy na výber z viacerých možností, pričom niektoré ťahy sú lepšie, ako ostatné. Niekedy musíme nejakú figúrku obetovať, aby sme v najbližších ťahoch získali viac. To, čo nám pomáha pri dlhodobých ziskoch, je plán a stratégia, ktorú môžeme prehodnocovať a meniť.

Takáto analógia so šachom funguje len do istej miery, pretože v živote nemusíme našimi krokmi nutne sledovať jediný cieľ, ktorým je v šachu výhra. Takisto, v porovnaní so šachom nie sme v živote tak limitovaní opraviť naše chybné rozhodnutia a nedá sa jednoduco povedať, ktorý krok je najvýhodnejší, ako to vieme určiť pri analýze šachovej partie.

aj na malých krokoch záleží

Pri sústredení sa na cieľ môžeme zabúdať vnímať to, aké robíme kroky a ako ich robíme. Našu pozornosť a energiu smerujeme na to, aby sa nám niečo podarilo získať alebo dosiahnuť a pritom dávame menšiu pozornosť faktu, že náš úspech v čomkoľvek závisí od malých krokov.

Sústreďujeme sa na to, aby sme prečítali knihu, no dávame už menej energie do toho, aby sme čítali s porozumením a pravidelne každú stranu. Aby sme vo výsledku vedeli, čo sme v priebehu knihy čítali a v ktorej časti.

Učíme sa cudzie jazyky a sústreďujeme sa na to, ako reagovať v dialógu. No už menšiu pozornosť dávame možno dôležitejšej veci, ktorá nám v konverzácii pomôže viac ako naučené frázy – tou je stavba viet a základné časovanie slovies.

Chceme dobehnúť do cieľa, ale menšiu pozornosť venujeme tomu, ako si počas cesty rozvrhneme naše sily.

Hľadáme skratky tam, kde o kvalitných a udržateľných výsledkoch rozhodujú menšie a pravidelné kroky.

Cesta je rovnako dôležitá pre cieľ ako cieľ samotný. Pozornosť si zaslúžia aj malé kroky, pretože na nich záleží.

aké otázky sa pýtame?

Dobrá otázka je taká, ktorá prinesie nový rozmer. Nový pohľad na tému. Otázka, ktorá stojí za to, je taká, ktorá svojou odpoveďou môže obohatiť novým pohľadom na vec.

Dobrá otázka je dostatočne kontroverzná na to, aby mohla byť inovatívna. Preto si vyžaduje odvahu. Odvahu uvažovať mimo našu pomyselnú bezpečnú zónu, mimo strach z toho pýtať sa, pretože ostatní možno nad vhodnou otázkou uvažujú tiež, ale strach im nedovolí položiť ju. Odvážna otázka nemusí byť vždy tá, na ktorej záleží. Ale otázky, na ktorých záleží, vždy vyžadujú odvahu.

To, akú odpoveď dostaneme, záleží aj od toho, aké otázky sa pýtame.

vo zvyku sa ľahšie toleruje

Našim rutinám sa po čase prispôsobíme. Zvykneme si na daný stav a situáciu a vo zvyku je pre nás jednoduchšie tolerovať. Tolerovať veci, ktoré by sme zmenili. Tolerovať nižší štandard, ako si želáme. A to je práve problém, ktorý sa objavuje v momentoch, keď si zvykneme na situáciu, kde sme spokojní v našej nespokojnosti.

Tolerujeme našu prácu, aj keď vieme, že by sme radšej boli na inom mieste.

Tolerujeme naše vzťahy a ich nastavenie, aj keď vieme, že chceme zmenu.

Tolerujeme správanie ľudí voči nám napriek tomu, že sa nám nepáči.

Prispôsobili sme sa a v takýchto situáciách je ťažké odísť zo začarovaného kruhu tejto našej tolerancie. Prvým krokom von a riešením takejto situácie je komunikácia. Komunikácia všade tam, kde tolerujeme.

vedomá chôdza

,,..ale čo ak stúpim na niečo ostré?” je typická reakcia ľudí na tému chôdze naboso. Bežne počas dňa sa nemusíme báť, že si zranime nohu zlým krokom, pretože obuv poskytuje chodidlu ochranu. Preto nie sme sústredení na naše kroky. Pri chôdzi naboso je to opačne a keďže našu nohu nič nechráni, pozorne sledujeme každý náš krok.

Kráčame vedomo, vnímame dotyk našich chodidiel s povrchom a cítime, ako sa naše svaly zapájajú pri pohybe. Po dlhom čase sme v kontakte nielen s prírodou, po ktorej kráčame, ale aj s našim telom.

v skupine sa riskuje ľahšie

Keď sme súčasťou skupiny – skupiny ľudí s podobnými cieľmi a hodnotami, je pre nás jednoduchšie robiť riskantnejšie rozhodnutia v porovnaní s tým, keď sa rozhodujeme sami. To neznamená, že rozhodovanie v skupine nesie menšie riziká alebo menej pochybností, prináša nám však viacero pohľadov na vec a vďaka skupinovej dynamike sa cítime menej zraniteľnejší.

Ďalším faktorom je napríklad vzájomná motivácia pri rozhodovaní, ktorá je pre skupinu typická. V skupine máme pocit, že na veci a rozhodnutia nie sme sami. Dôvera v skupine, ktorá určuje jej silu, podporuje viac tento faktor vzájomnej motivácie pri rozhodovaní a riskovaní. Otázkou je, aké skupiny budujeme – či sme súčasťou tých skupín, ktoré nám svojou dynamikou pri rozhodovaní pomáhajú posúvať sa ďalej aj napriek riskom alebo tých, ktoré nám ukazujú spokojnosť so súčasným stavom.

myseľ začiatočníka

Shoshin je slovo zo Zen Budhizmu, ktoré sa prekladá ako myseľ začiatočníka (z angl. beginner’s mind). Znamená to postoj otvorenej mysle, ktorá nemá vytvorené množstvo predsudkov a názorov na vec ešte pred tým, ako sa s danou vecou stretne. Pretože takáto myseľ dokáže vnímať viacero pohľadov na vec z rôznych uhlov, je ideálnym nástrojom na učenie sa nových vecí.

S prístupom otvorenej mysle si dovolíme vidieť možnosti tam, kde ostatní vidia príliš veľký risk alebo iné cesty zavrhnú pred vykročením vpred. Navyše, čo je dôležitejšie, s otvorenou mysľou začiatočníka sme pripravení nie len vnímať rôzne pohľady, ale ich aj prijímať. A sú to aj pohľady, s ktorými nemusíme súhlasiť.

rovnakí v hodnotách

Aj keď sme iní a každý v niečo veríme, záleží nám na tom istom. – To je prvý dojem, ktorý chceme po stretnutí zanechať.

Nehrajme sa na to, že sme rovnakí, pretože to je ľahká hrá a znamená, že na našom mieste môže sedieť ktokoľvek a nebude to rozdiel. Dajme najavo, že sme iní a ktoré su veci, na ktorých nám záleží. Takýmto spôsobom sa budujú vzťahy, na ktorých záleží.

hlavu hore

Našou chôdzou a držaním tela ukazujeme okoliu, ako sa cítime. Všetci si vieme rýchlo predstaviť, ako kráča sebavedomý človek. Ako vchádza do miestnosti. Rovnako si vieme predstaviť, ako vyzerá postava človeka, ktorý je smutný alebo má práve zlú náladu.

So skľúčenou hlavou sledujeme len naše kroky. Nie sme schopní pozorovať okolie – nevidíme, čo je pred nami, vedľa nás alebo čo je za nami. S hlavou dole je pre nás ťažké spraviť od momentálnej situácie odstup a pozrieť sa na to, aké máme ďalšie možnosti. So zrakom upreným k nohám je ťažšie cítiť vďačnosť za to, akú cestu sme ušli a vidieť, kto kráča vedľa nás.

Hlava hore aj v ťažkých momentoch nám pomáha rozhliadnúť sa. Rozhliadnúť sa po riešeniach, nádeji, ďalších krokoch a možnostiach. Všetko to, čo je možné len s hlavou hore. A nie je to znakom ignorácie problémov a ani naivity. Dvihnúť hlavu v takýchto momentoch je dôkazom, že sa nenechávame pohltiť momentom. A keď sa nenecháme pohltiť momentom, dokážeme spraviť odstup. A s odstupom robíme lepšie rozhodnutia.

prečo je metóda dôležitá

ČO robíme s tým, čo máme a AKO robíme to, čo robíme? To sú základné otázky, na ktoré je dobré si odpovedať pri každej činnosti, kde máme cieľ, ktorý chceme dosiahnúť.

Pri výskumoch sa neprezentujú len výsledky, ale zaujíma nás aj metodológia, ktorou boli závery práce dosiahnuté. Metóda nám hovorí o spôsobe, akým ostatní postupovali v procese riešenia problému. Vďaka nej môžeme metódy hodnotiť, či sú efektívne a následne uvažovať nad tým, či sa proces dá zlepšiť alebo zefektívniť.

Chceme byť produktívnejší. Robiť to rýchlejšie, efektívnejšie, optimalizovať. Hľadáme skratky. Zabúdame na to, že medzi tým robiť to efektívne a zároveň to robiť udržateľne je tenká hranica, na ktorej je potrebné balancovať, ak chceme robiť pozitívne zmeny.

Platí, že spôsob, akým robíme veci, nám môže našu prácu zjednodušiť. To však neznamená, že nám vždy aj uľahčí cestu k výsledkom, ktoré chceme dosiahnúť.

komunita ľudí, ktorí sa prekonávajú

Prečo sú prekážkové behy typu Spartan Race populárne, a čo je tak príťažlivé na tom váľať sa v blate pod ostnatým drôtom a behať kopce v snehu či daždi?

Ľudia si lístok na takéto behy nekupujú pre to, aby behali. To predsa môžu robiť pohodlnejšie vo svojom voľnom čase, kdekoľvek. Ľudia si takéto udalosti zaplatia kvôli tomu, čo dostávajú v cieli po dobehnutí.

Po behu nám ostáva medaila, tričko s logom a čelenka, no hlavným dôvodom je komunita, ktorej sa stávame súčasťou po absolvovaní pretekov. Komunita ľudí, ktorí sa prekonávajú a prekračujú svoje limity – na kopcoch, na prekážkách. Komunita ľudí, ktorí behajú daný beh.

Spartan Race je populárnym pre pocit, ktorý máme v cieli a komunitu, ktorej sa stávame členom. Nadšenie zo skupinovej atmosféry, adrenalín a pocit, že sme sa prekonali je síce krátkodobý, ale silne návykový. Preto je malá šanca, že ostaneme len pri jednom behu. Finisher tričko nedostáva víťaz, ale každý účastník. Napriek tomu pri pohľade na človeka, ktorý ho nosí, vieme, čo to znamená. Je členom komunity s určitou identitou.

Napokon, pokiaľ našim cieľom nie je prekonať rekordný čas, to isté môžeme povedať o polmaratóne, maratóne a každom behu.

je to maratón, nie šprint

Pravidelnosť je dôležitejšia ako jednorázová intenzita. Udržiavaním rovnakého pomalšieho tempa sa nevyčerpáme tak, ako keby sme začali šprintovať. Platí to pri naberaní svalov či chudnutí, zmeny jedálnička, učení sa cudzieho jazyka, meditácií a pri hádam každej zručnosti rozvoja. Pomaly zájdeme ďalej.

Je to o pravidelnom dodržiavaní aj malých záväzkov, ktoré si dávame. To dáva nášmu behu na dlhu trať zmysel, bez ohľadu na cieľ, aký si zvolíme. Ale príliš často sledujeme ľudí okolo ako postupujú oni a máme zrýchliť. Porovnávame vzájomne náš pokrok s inými bez toho, aby sme si uvedomovali proces, ktorý za úspechmi stojí. Spolu s tým tiež zabúdame myslieť na štartovaciu pozíciu a na to, že každý má svoje tempo. Napokon, aj svoju vlastnú cestu.

Rozlišujme medzi maratónom a šprintom. A ako bonus sa dokážeme na celý proces viac sústrediť.

dôležitosť kontextu

,,U nás to robíme takto.” ,, Naše hodnoty nemusia byť rovnaké, ako za vedľajšími dverami.”

Pri posudzovaní významu slov je dôležité poznať kontext, v ktorom boli alebo sú používané. Pre pochopenie zmyslu a ich využitia je poznanie kontextu smerodajné. Univerzálny kontext neexistuje.

Rovnako dôležité je poznanie kontextu – prostredia a času, ak hodnotíme veci a konanie ostatných. Dôležité veci sa môžu zdať banálne. Posudzovať bez kontextu je ako hádať veľkosť objektu z diaľky a nesprávneho uhla.

To, čomu veríme tu, nemusí byť platné na inom mieste alebo v inej skupine. Nezrkadlime náš kontext ako univerzálny, pretože takto si len obmedzujeme naše videnie.

priority rána

Ak uvažujeme o vôli (z angl. will) – schopnosti jednať a robiť rozhodnutia – ako o svale, ktorý je možné posilňovať, ale tiež ho môžeme zbytočne namáhať, logicky chceme aby sme boli po tejto stránke v čo najlepšej kondícií počas dňa. Energiu na dôležité rozhodnutia je ľahké minúť na banálne veci – čo si dnes oblečiem, čo budem jesť, ktorú časť tela budem cvičiť a ďalšie podobné veci, nad ktorými dokážeme filozofovať.

Ranná rutina má prave preto svoj význam, pretože môže určiť smer, akým sa bude vyvíjať náš deň. Ranný rituál nám pomáha šetriť spomínaný sval vôle, pretože nemusíme strácať čas uvažovaním nad tým, čo budeme robiť. Vďaka účinnej rannej rutine sa môžeme naladiť na deň a na to, čo nás počas neho čaká.

naozaj strácame čas?

Čas označujeme ako stratený na základe vonkajších kritérií, kedy preberáme predstavy o tom, čo by sme mali robiť. Ako by sme s našim časom mali naložiť. Cítime sa previnilo ak nerobíme, čo sa od nás v našej úlohe očakáva.

Ďalším dôvodom môže byť nedostatok sebadisciplíny, ktorý v tomto súvisí s nevhodným plánovaním času. Stratený čas nie je ten čas, ktorý je strávený činnosťou, na ktorú sme si ho vynahradili. Plánovanie času pomáha vymedziť čas medzi činnosti A, B a C – vďaka sebadisciplíne potom vieme, kedy čas naozaj strácame.

Rozlíšujme, podľa akých kritérií hodnotíme náš čas. Možno zistíme, že namiesto strateného času máme len zle nastavené priority.

dielo reality

Našu realitu si tvoríme my sami. To, ako sa rozhodneme vidieť svet a ľudí okolo nás aj tých ďalej je dielo našej reality.

Farbami po plátne skladáme náš svet s možnosťou kedykoľvek ho meniť. Sme umelcami. Umelcami zmeny.

Niekedy máme chuť požičiat si z farieb ostatných. Chceme kopírovať viac, alebo menej. Bez toho, aby sme sa zastavili, je ťažké uvedomiť si, aké dielo vytvárame.

Náš vytváraný obraz súdia a my posudzujeme obrazy ostatných. Umenie diela reality spočíva v schopnosti vyjadrenia autora. To robí dielo umením. A umenie si vždy pýta odvahu.

averzia k strate

Ako motivovať ľudí, aby sa denne hýbali? Jednej skupine ponúkneme 1,4$ za každý deň, kedy prekročia počet 7000 krokov, čo je za mesiac 42$. Druhej skupine dáme už na začiatok 42$ s tým, že za každý deň, kedy počet 7000 krokov nedosiahnú, im strhneme 1,4$. U ktorej skupiny je pravdepodobnejšie splnenie limitu?

Behaviorálna ekonómia vníma naše rozhodovanie ako iracionálne a snaží sa nachádzať vzorce správania a rozhodovania kombinovaním vecí, ktoré poznáme zo psychológie. Strach zo straty hrá v našom rozhodovaní veľkú úlohu bez toho, aby sme si to vždy uvedomovali. Vďaka nemu sme viac motivovaní vyhnúť sa strate 1,4$ ako využiť príležitosť na zisk 1,4$. O tomto experimente, ale aj o tom, prečo je pre nás ťažké robiť správne rozhodnutia (hlavne ak ide o naše zdravie), hovorí profesor David Asch vo svojom TED talku.

povedz to explicitne

Povedz to explicitne. Pretože za viac slov a komplikované vety nedostaneš bonusové body.

Povedz to narovinu. To, čo cítiš a čo si myslíš.

Povedz to priamo. Tak, aby bolo jednoduché nájsť význam vety.

Povedz to zrozumiteľne. Tak, aby ti rozumeli aj ostatní, pretože neuvažujú ako ty.

Komunikuj. Pretože bez toho ti nebude nikto rozumieť.

,,budeš v poriadku”

Ak vidíme človeka, ktorý sa trápi, je prirodzené, že mu chceme pomôcť. O to viac, ak je to naša rodina alebo priateľ. Obraciame sa k slovám, ktoré by zlepšili náladu a na chvíľu uľahčili od ťažkostí.

Najčastejšie používame vetu ,,bude to v poriadku”, no problém tejto vety spočíva v tom, že je ťažko definovateľná – a preto nefunguje. Čo myslíme pod tým TO? A čo to presne znamená, že TO bude v poriadku? Myslieť si, že niekedy budeme bez starostí a problémov, je naivné už len z jednoduchého dôvodu: je príliš mnoho vecí, ktoré nedokážeme ovplyvniť.

Alternatívou, ktorá dokáže podporiť, je zmeniť túto vetu za ,,budeš v poriadku”. Týmto poukazujeme na silu človeka – silu ľudskej mysle, ktorou je schopnosť prispôsobiť sa a meniť svoj pohľad.

Spomeňme si na chvíľu na situácie, kedy veci išli presne opačným smerom, ako sme si predstavovali. Na momenty, keď sme si mysleli, že to už ďalej nezvládneme. Každý má svoju individuálnu skúsenosť, no napriek všetkému, čím sme si prešli, zvládli sme to. Aj keď veci neboli v poriadku a zdalo sa nám, že ani nebudú, vytrvali sme.

Problémom a náročným situáciám sa nevyhneme. Napokon, sú to práve ťažké momenty, ktoré nás niečomu učia a posúvajú ďalej. Môžeme si uvedomiť, čo všetko sme zažili a kde sa momentálne nachádzame. A najbližšie (si) povedať ,,budeš v poriadku” bez ohľadu na to, ako sa veci vyvinú.

som človek a preto chcem odpúšťať

Jedným z dôvodov, prečo chceme odpúšťať druhým a nežiť v našich vzťahoch v minulosti je fakt, že by sme boli radi, ak by to takto videli a chceli aj ostatní. Dôvod je jednoduchý: všetci robíme chyby. Malé chyby a väčšie. Veci, ktoré ľutujeme krátko a tie, ktoré potrebujú dlhší čas na to, aby sme si ich odpustili.

Predstavme si svet, v ktorom by sa na seba ľudia pozerali krivo celý čas pre staré chyby a navzájom by sme si vyčítali veci, ktoré nie sú aktuálne. V takom svete by netrvalo dlho a nastal by stav, kedy by sa nikto s nikým nebavil. Bez empatie a bez schopnosti odpúšťať by sa naše vzťahy dostali do bodu mrazu. Pálili by nás staré rany, pričom problém by bol len v našej hlave. V našej neschopnosti posunúť sa ďalej a odpustiť. Vedieť povedať, že minulé chyby nás nedefinujú. Vedieť to povedať nie len kvôli druhým, ale aj pre naše dobro – akúsi mentálnu hygienu, pokoj mysle.

,,nemám ďalšie ťahy”

Na koľko ťahov taktizujeme? V šachu táto schopnosť vidieť ťahy – ako predpokladov správnych ťahov – rozdeľuje hráčov na tých, ktorí taktizujú a na tých, ktorí robia ťahy kvôli tlaku ubudajúceho času. Otázkou nie je len to, na aký počet našich ťahov dopredu rozmýšľame, ale tiež ako uvažujeme o ťahoch súpera.

Momentálne najcitlivejšia figúrka nemusí byť terčom ďalšieho útoku protihráča a to, že momentálne naše ďalšie ťahy nevidíme, neznamená, že tam nie sú.

zmena je pár kliknutí ďaleko

Historické podcasty, edukačné videá, materiály pre samoukov cudzích jazykov, filozofické diskuzné fóra, logické hry a mnoho ďalšieho. Internet je plný možností, ako sa môžeme niečo nové naučiť a zdieľať inovácie, nápady a výtvory s celým svetom.

Nikdy nebol ľahší prístup k študijným materiálom všetkého možného, ako je tomu v dnešnej dobe internetu. Nikdy predtým pre nás nebolo jednoduchšie vyhľadať si za pár sekúnd potrebné aj nepotrebné informácie o čomkoľvek. Z pohodlia domova sa môžeme spojiť s ľuďmi z celého sveta, diskutovať a riešiť problémy. Navzájom si pomáhať. No rovnako ľahké je pre nás na internete strácať čas, utekať od svojich problémov a povinností a skrývať sa za anonymné účty.

To, ako trávime náš čas v digitálnom svete, je len naším rozhodnutím. Možnosti internetu pre nás neznamenajú povinnosť využívať ich podľa nejakých kritérií. Buďme si však vedomí toho, aké možnosti máme a myslime na našu zodpovednosť za to, kam dávame náš čas dnes. Pretože aj od toho závisí, ako bude vyzerať náš zajtrajšok.

počúvať, nie len počuť

Komunikujeme s cieľom prijímať myšlienky a skúsenosti alebo sa sústreďujeme len na to, aká bude naša ďalšia veta? Možno nepatrný, ale dôležitý rozdiel je medzi tým, keď niekoho počujeme a keď ho aj naozaj počúvame – čiže našu pozornosť smerujeme na to, čo hovorí.

V zápale rozhovoru, kde sa cítime dobre, je ľahké strácať sústredenie nad tým, čo nám niekto hovorí. Podvedome smerujeme pozornosť na to, čo povieme a ako rozvinieme našu myšlienku namiesto toho, aby sme sústredene počúvali. Možno tak trochu egoisticky myslíme hlavne na to, čo musíme MY povedať. Nie je nutné, aby sme reagovali na každú vetu v rozhovore. Rovnako nemusíme pravidelne prikyvovať. Buďme si však vedomí toho, či sa prvotný dialóg nezmenil na monológ vo dvojici.

Do komunikácie sa preto dá aplikovať princíp meditácie – princíp sústredenia sa na jednu vec. Okrem toho, že počúvať druhých pri rozhovore je slušné, je to tiež predpokladom toho, aby naša komunikácia bola otvorená. Len taká komunikácia nás môže posúvať ďalej.

Zároveň to môžeme brať ako hru: snažme sa sústrediť sa na prítomný moment, na to, čo druhý hovorí. Všímajme si, kam dávame našu pozornosť. Stojí za to pozrieť sa do miest, kam pozornosť uteká – možno prídeme na to, že nás navádza na veci, ktoré nás trápia alebo tie, ktoré odkladáme. Napokon, nie je nič zlé na tom otvorene priznať, ak sa nám v tejto hre momentálne nedarí.

moment pripravenosti

V momente, keď aj flexibilný plán zlyhá, prichádza čas na improvizáciu. Najjednoduchšia časť výletu alebo dovolenky je plánovanie. Je to časť kedy sa nič nemôže pokaziť a prirodzene počítame s tým, že to bude tak, ako si predstavujeme, aj počas cesty. A plánovať s tým, co všetko sa môže pokaziť, by nám zabralo príliš času a energie a nakoniec by sme aj tak všetko nedokázali predvídať. Príliš veľa faktorov.

V momentoch, keď sa skutočnosť rozchádza s našimi predstavami, zisťujeme, ako sme naozaj pripravení.

zdieľanie nie je súťaž

Na to, aby sme mohli odovzdávať svoje skúsenosti a názory na nejaký problém, nepotrebujeme byť niekým, koho nazývame odborníkom alebo expertom. Nepotrebujeme mať viac vedomostí ako ostatní v oblasti, aby sme sa mohli zapojiť do debaty.

Stačí, ak komunikujeme otvorene – ak komunikujeme s cieľom počúvať aj druhú stranu. S cieľom zdieľať. Zdieľanie nie je súťaž.

každý môže byť tvojím učiteľom

Nie len človek, ktorý stojí pred tabuľou a vysvetľuje na prednáške učivo. Ak sme dostatočne otvorení prijímať informácie a skúsenosti ľudí, s ktorými komunikujeme, každý môže byť našim učiteľom. Nezáleží na tom, ako vysoko je človek postavený na pomyselnom sociálnom rebríčku, ako je vzdelaný alebo komu odovzdáva vo voľbách svoj hlas. Od ostatných ľudí sa môžeme učiť o komunikácií, úprimnosti, empatii, disciplíne či trpezlivosti. Zoznam týchto znalostí, na ktorých záleží, by mohol pokračovať ďalej.

Je dôležité, aby sme si boli vedomí tejto možnosti vzájomného odovzdávania skúsenosti, všímali si ju a boli otvorení. To v praxi znamená snažiť sa prestať súdiť ostatných a komunikovať s empatiou – uvedomovať si, že neexistujú dvaja ľudia, ktorí vidia svet rovnako. Každý má svoju individuálnu, jedinečnú skúsenosť. Túto skúsenosť môžeme vedome odovzdávať a taktiež ju prijímať. Takáto výmena, aby bola efektívna, môže prebiehať len v otvorenej komunikácií. S otvorenou mysľou.

hranica medzi odvahou a naivitou

Medzi odvahou a naivitou je tenká hranica. Odvaha znamená spraviť krok vpred s tým, že si uvedomujeme možný risk. Nepočítame s neúspechom, no nie sme ani naivní. Neuvažujeme bezhlavo nad jedným scenárom, jedným výsledkom, ktorý si prajeme. Prirodzene, snažíme sa a chceme robiť kroky, ktoré vedú k dosiahnutiu našich cieľov. Ostávame však pripravení a uvedomujeme si riziká, ktoré su pre nás však menej hodnotné ako zisky v prípade úspechu.

Ruka v ruke s odvahou ide schopnosť reflektovať pokrok a zmenu. Narozdiel od naivity, pri odvahe nám vlastná spätná väzba a reflexia dáva možnosť nesústreďovať sa len na výsledok. Vďaka tomu sa vieme počas našej cesty učiť a kroky si dokážeme nielen užívať, ale tiež si ich môžeme prispôsobovať a robiť to rozumne.