ako vidíme problémy, ktoré sú ďaleko?

Problém sa pre nás problémom stáva v momente, keď nás obmedzuje. Keď nám bráni robiť to, čo chceme alebo to, čo potrebujeme. Sú však veci, ktoré nás začnú obmedzovať až vtedy, keď ich neriešime. Vhodným príkladom je to, aké vzťahy budujeme s ostatnými ľuďmi a prírodou. Ďalej sú to veci, ktoré odkladáme a veci, pri ktorých sme krátkodobé zisky vyhodnotili ako výhodnejšie.

To, že je problém vzdialený, neznamená, že si nezaslúži našu pozornosť. Samozrejme, neznamená to ani, že by sme mali pozornosť venovať všetkým vzdialeným problémom – nemali by sme však robiť rozhodnutie ignorovať problém len preto, že je ďalej, ako vidíme.

nemôžeme robiť kroky za druhých

Sme schopní niekomu pomôcť a poradiť len do istej miery. Len do istej miery má naša snaha zmysel. Kľúčovým kritériom je otvorenosť druhej strany novým možnostiam a novému pohľadu, pretože v opačnom prípade strácame náš čas a energiu.

Chceme pomôcť ľuďom, na ktorých nám záleží, ale sme schopní robiť to len do istej miery. Môžeme im ukázať cestu alebo ich trochu naviesť, ale nemôžeme kráčať za nich. Môžeme druhých podporiť, ale rozhodnutia robia ľudia vždy sami za seba.

Odlišujme medzi tým, kedy niekomu radíme a úprimne chceme pomôcť a kedy strácame náš čas napríklad pre to, že ostatní nie sú pripravení nás počúvať. Každý je na svojej ceste. Môžeme kráčať vedľa niekoho a podať mu pomocnú ruku, ale nikdy nemôžeme robiť kroky za druhých.

stres sprchy života

Studená sprcha je skvelým tréningom pripravenosti na stresové situácie v živote práve preto, že studená voda pôsobí intenzívne na telo a hlavu. Vďak tomu máme pocit, že niet úniku. Sme v šoku a to nám rozhodí naše dýchanie.

Keď máme krátko pred nejakou prezentáciou, ľudia nám radia, aby sme zhbloka dýchali. Rovnako to platí aj pri studenej sprche a otužovaní. Uvoľnenie tela a mysle vyžaduje hlboké a uvoľnené dýchanie. Bez toho to nejde. Ak sa to naučíme v kontrolovanom bezpečnom prostredí tak šance, že uspejeme v hľadaní pokoja v stresových situáciách sa podstatne zvýšia.

čas na reflexiu

Na sociálnych sieťach sa v týchto dňoch vzhľadom na aktuálnu situáciu, keď sme zavretí doma, buduje pozitívny naratív, kedy ľudia zdieľajú svoje cvičenie v izbe a inšpirujú ostatných. Pred niekoľkými dňami som si o tomto myslel, že je to fajn vec, takéto tvorenie komunity, ktorá sa navzájom motivuje. Ale predsa ľudia, ktorí necvičili doteraz, tak s pohybom nezačnú teraz doma len preto, že majú viac času. Pretože sa doteraz nenaučili ten zvyk pravidelného cvičenia a tak je pravdepodobné, že im to ani dlho nevydrží.

Teraz sa na to dívam iným pohľadom: možno, že práve teraz je vhodný čas na to, aby sme začali budovať nové (pozitívne) zvyky. Navyše, čas strávený doma – s našimi myšlienkami – nám môže pomôcť, aby sme prišli na to, ako naše zvyky (ne)fungujú. Existuje množstvo spôsobov, ako sa spoznávať po tejto stránke a my máme čas experimentovať. Máme možnosť využiť tento čas na to, aby sme lepšie spoznávali ako fungujeme, prečo sa nám doteraz v nejakých oblastiach nedarilo a ako je naša motivácia robiť veci nastavená.

FOMO a potreba byť stále v obraze

Fear of missing out, FOMO, je fenomén strachu, ktorý môžeme voľne preložiť ako strach z toho, že niečo zmeskáme/že o niečo prídeme. Je posilňovaný stále väčším množstvom informácií zo stále väčšieho množstva zdrojov. FOMO je ten pocit úzkosti, kvôli ktorému scrollujeme sociálne siete, pretože potrebujeme byť neustále v obraze. Bojíme sa, že niečo zmeškáme a väčšinou ani nevieme čo. Skrátka si nemôžeme dovoliť o to niečo prísť. A kedže nevieme presne, čoho sa bojíme a čo hľadáme, je ľahké ocitnúť sa v začarovanom kruhu.

V týchto dňoch, vzhľadom na svetovú situáciu pandémie a obmedzení, trávime viac času na internete ako inokedy. Z každej strany sa na nás hrnú správy zo sveta a FOMO sa dostáva na scénu. Potreba byť informovaný o tom, čo sa deje vo svete je v poriadku. Najmä, ak sa jedná o vec zdravia. Je však potrebné rozlišovať medzi tým, ktoré informácie majú pre nás opodstatnenie a koľko času by sme im mali venovať. V praxi to znamená, že pár minút denne podstatných info stačí.

Typickým znakom toho, že sa pohybujeme v začarovanom kruhu FOMO je to, že robíme veci nevedome. Scrollujeme, hľadáme informácie a prepíname z jedného portálu aktualít na druhý. Robiť to nevedome znamená robiť to bezcieľne. Nevieme, čo hľadáme a neuvedomujeme si, čo je predmetom nášho strachu.

Ako poukázal Seth Godin v nedávnom rozhovore, neexistuje súťaž o to, kto bude viac informovaný o tom, čo sa vo svete deje. Ak by aj taká súťaž existovala, nedá sa vyhrať. A ak by sa dala vyhrať, cena za to nestojí.

So strachom, že o niečo prídeme, hráme hru, ktorá sa nedá vyhrať. A v snahe hrať ju čo najdlhšie strácame to najdôležitejšie, čo máme – čas. Pretože zatiaľ, čo čakáme na zmenu, ktorú nemôžeme ovplyvniť, nepozeráme už na to, ktoré zmeny môžeme robiť priamo my. Zmeny pre nás alebo naše okolie.

problém odporúčaných videí

Problém sekcie odporúčaných videí je jej obsah. Výber týchto videí väčšinou neobsahuje to, čo hľadáme, ak hľadáme zmenu. Videá (alebo články) sú pre nás odporúčané na základe algoritmu, ktorý vyhodnocuje našu aktivitu – naše zvyky. Ak hľadáme zmenu, potrebujeme hľadať mimo to, čo nám odporúča algoritmus.

Odporúčané videá sú pre nás lákavé, pretože v nás evokujú myšlienku, že ich obsah stojí za to. Sekcia odporúčané nás láka aj tým, že nevyžaduje námahu. Nemusíme hľadať, pretože máme množstvo odporúčaných možností na jednom mieste a stačí jedno kliknutie. Nemusíme hľadať, pretože algoritmus našiel za nás. Ignorujeme pritom fakt, že väčšinou nás jeho výber nikam neposunie.

Ak hľadáme zmenu, potrebujeme vynaložiť úsilie, nie zvoliť si jednoduchú možnosť.

ako robiť veci inak, ako ostatní

Ak chceme robiť prácu, o ktorej bude stáť za to hovoriť, potrebujeme to robiť inak ako ostatní. Pretože ak to robíme ako ostatní, nemáme sa čím odlíšiť. A ak sa nemáme čím odlíšiť z davu, nestojí za to o nás hovoriť – pretože ostatní to robia rovnako, tak prečo by sa malo hovoriť práve o nás?

Najjednoduchší spôsob ako zaručiť, že práve my to robíme inak, je spraviť zmenu na začiatku procesu. Na mieste, kde sa rodí nápad a myšlienka vďaka našej kreativite. Na mieste, kde hľadáme inšpiráciu.

Ak chceme robiť veci inak ako ostatní, hľadajme inšpiráciu na miestach, kde ju ostatní nehľadajú. Na takých miestach nájdeme nové veci. Možno sa niečo nové naučíme. Možno sa nám nebude dariť tak, ako by sme čakali. Dôležité pre nás je, že máme priestor. Priestor, ktorý nemáme v prípade, že robíme veci ako ostatní. Ak hľadáme inšpiráciu na miestach kde aj väčšina, obmedzujeme si tým priestor, kde sa vieme pohybovať na to, aby sme sa dokázali vymedziť.

denník a sebavedomie

Pretože sebavedomie nám dodáva to, keď vidíme našu silu. Keď vidíme našu schopnosť prekonávať prekážky, ťažké situácie a momenty, o ktorých sme si mysleli, že to nezvládneme. Sebavedomie budujeme uvedomovaním si toho, čo všetko sme zvládli a aká cesta je už za nami.

Preto jednou z výhod písania si denníka je práve to, že sa môžeme spätne pozrieť a vidíme, odkiaľ ideme. Po uplynutí času sa vieme pozrieť na dni, o ktorých sme si mysleli, že sú naše najhoršie. Napriek tomu sme to všetko zvládli a ak si to zapíšeme, možeme si to pripomínať.

pragmatická x ľudská rovina vzťahov

Príliš pragmatický prístup k vzťahom, ktoré budujeme, nás môže obmedzovať v ich ľudskej rovine. Pragmatický v tejto otázke znamená úžitkový, takže k okoliu pristupujeme s určitou agendou. Samozrejme, ak to potiahneme do extrému, môže to hraničiť s manipuláciou. Ak už ale u nás prevažuje pragmatický prístup, je dobré definovať si, čo je naše racio – to, čo sledujeme. Prienikom s ľudskou rovinou by mohla byť pomoc ostatným a solidarita.

otázka dňa

Naša identita je tvorená zvykmi – vecami, ktorým pravidelne venujeme pozornosť a energiu. Aké zvyky si vytvárame a aké sa rozhodneme budovať určuje okrem toho, kým sme aj to, akými ľuďmi budeme. Keď si odpovieme na otázku ,,aký človek chcem byť?”, budeme jasnejšie vidieť priestor, v ktorom sa chceme pohybovať. Bude pre nás ľahšie rozpoznať veci, ktorým chceme venovať menej času a naopak si začneme všímať zvyky, ktoré by sme mali budovať.

Aj malé zvyky, ktoré považujeme za banality, určujú smerovanie našich myšlienok. Veľa vecí sa zmení, ak začneme tráviť čas (viac) vedome. Vedome komunikovať, variť, čítať si. Vedome nerobiť nič. Otázkou dňa pre nás je ,,aký človek chcem byť dnes?”. Odpoveď nám ukáže, aké zvyky budovať.

čo treba na žonglovanie (okrem loptičky) ?

Pri učení sa žonglovať je dôležitejšie to, ako loptičku hodíme a nie to, či ju chytíme. Dôležité je, aby sme sa naučili správne hádzať – dobré hody znamenajú dobrú trajektóriu, čo pre nás znamená minimálnu námahu na to, aby sme loptičku chytili.

Žonglovanie je skvelým príkladom toho, že úspech bez pádu nie je možný. Nebude sa nám dariť a loptička nám bude padať, pretože ju nechytíme. Problém je, že sme ju zle vyhodili a naučíme sa ju hádzať dobre až tým, že nám bude padať. Náš mozog, motorika rúk a telo sa len po množstvách zlých pokusov dostane do bodu, ktorý hľadáme. Bodu, kedy nám loptička pristane do rúk bez toho, aby sme sa museli sústreďovať na jej chytenie.

Žonglovanie je meditáciou, pretože vyžaduje sústredenie ako každá činnosť, ktorú chceme robiť kvalitne. Na rozdiel od iných činnosti je pri žonglovaní priestor pre nesústredenosť minimálny. To znamená, že výsledok toho, ako sme sústredení vidíme hneď. Aj najmenšia nepozornosť dokáže rozhodiť koordináciu rúk a vyhadzovanie loptičiek. Rovnako ako pri meditácii, aj pri žonglovaní by sme mali byť uvoľnení. Uvoľnená myseľ znamená uvoľnené telo. A v napätí sa žonglovať nedá.

čo nám dáva silu?

Sila človeka je obrovská. Sila, ktorá sa pretavuje do našej schopnosti prekonávať aj zdanlivo nezvládnuteľné situácie. Schopnosť adaptovať sa a schopnosť meniť pohľad na svet okolo nás, čím meníme aj našu realitu.

Uvažujem nad silou človeka. Každý z nás si prešiel v živote trápením. Každý zažil rôzne veci na svojej ceste životom a každého individuálna skúsenosť je jedinečná. Dvaja ľudia nevnímajú rovnakú bolesť rovnako, pretože naše prežívanie ovplyvňujú naše osobné skúsenosti. Napriek tomu môžeme povedať, že každý z nás si niečím prešiel alebo si niečím prechádza a práve v ťažkých momentoch sa na povrch dostáva sila človeka, ktorá nemusí kričať. Niekedy ju počuje len jeden.

Nádej. Viera. Vďačnosť. Optimizmus. Priatelia. Rodina. Čo je pre nás tým, čo nám dáva silu v ťažkých momentoch? Silu zotrvať a nevzdávať sa. Silu bojovať. Čo sa v nás preberie vo chvíľach, keď si povieme, že budeme pokračovať napriek tomu, že nevládzeme?

čo považujeme za samozrejmé?

Mnoho vecí, ktoré samozrejmé nie sú (ako nám ukazuje momentálna situácia pandémie), berieme za samozrejmosť. Možnosť cestovať a spoznávať nových ľudí. Možnosť stretávať sa s priateľmi na káve, v meste. Možnosť chodiť na výlety do prírody alebo spoznávať ulice miest. Veci, ktoré robíme pravidelne. Veci, ktoré považujeme sa bežné a teda ich aj považujeme sa samozrejmé. Výsledkom je, že si ich tak nevážime, pretože ich skutočnú hodnotu si neuvedomujeme.

Šťastní ľudia sú tí, ktorí sú vďační. Pocit vďačnosti za to, čo máme (a čo sme prežili) v našom živote a za ľudí, ktorí sú okolo nás, je najúčinnejším receptom na šťastie. Skúsme sa preto pravidelne zastaviť na pár minút a pouvažovať nad tým, aké máme vlastne možnosti. Zamyslime sa nad tými vecami, ktoré považujeme za samozrejmé. Možno prídeme na to, že sme sa na ne mali celý čas zlý pohľad, ktorý nám nedovoľoval vidieť skutočnú hodnotu.

Vo výsledku, ak si uvedomíme, ktoré veci považujeme za samozrejmé a ako je to s nimi naozaj, môžeme dospieť k tomu, že z momentov dokážeme vyťažiť viac. Z chvíľ strávených s priateľmi, rodinou. Z momentov v prírode, z cestovania a z každodenných maličkostí, na ktoré sme si zvykli.

deadline motivuje.

Slovo deadline v nás nemusí vyvolávať len stres. Správne nastavené ciele sú také, ktoré sú konkrétne a časovo ohraničené – deadline nám v takomto prípade môže efektívne pomôcť s bojom proti odkladaniu veci. Často je dôvodom našej prokrastinácie to, že máme príliš veľa času – a teda náš čas nemáme vhodne rozdelený.

Chýba nám totiž vhodne nastavený deadline, ktorý bude pre nás tým správnym impulzom k akcii. Pokrok v našich cieľoch záleží aj od toho, ako si ich časovo ohraničíme. Na naše záľuby a záujmy si deadline vytvárame my. Od nás teda aj záleží, koľko priestoru si necháme na prokrastináciu.

Vo väčšine prípadov platí, že čas, ktorý je potrebný na zvládnutie niečoho sa ani zďaleka nerovná času, ktorý máme k dispozícií. Ak máme na úlohu 10 dní, vyplníme 10 dní. Ak ju musíme zvládnuť do 4 dní, impulz blížiaceho sa deadlinu robí s našou motiváciou zázraky. Namiesto stresovania ohľadom toho, že niečo nestíhame, pozrime sa na to, aké deadliny si dávame.

4 okruhy zdravia: reflexia

Daniel Amen vo svojej knihe o mozgu poukazuje na dôležitosť uvažovať pri akomkoľvek vyšetrení a liečbe nad nasledujúcimi okruhmi zdravia: biologický, psychologický, sociálny a spirituálny okruh. Takýto komplexný pohľad odzrkadľuje holistický prístup k zdraviu, ktorý hovorí o prepojenosti mnohých faktorov, od ktorých závisí to, ako sa cítime fyzicky aj psychicky.

Štyri uvedené okruhy sú tým kľúčovým, čo tvorí naše zdravie. Pomáhajú nám náš život rozdeliť do štyroch oblastí, vďaka čomu máme prehľad, v ktorej oblasti je priestor na zlepšenie. A na to, aby sme mohli zlepšenie po našom úsilí vidieť, je potrebné určiť si cieľ. Cieľ taký, ktorý bude dostatočne konkrétny a zvládnuteľný. Jeden cieľ v každom z okruhov stačí.

Keď si určíme cieľ, dôležitá je len jedna vec, s ktorou osobne bojujem vo viacerých oblastiach a tou je disciplína. Zo skúsenosti viem, že ak sa nám podarí vytvoriť si rutinu – nejaký náš rituál – po istom čase si už nemusíme dávať pozor na disciplínu, pretože sa nám veci zautomatizujú. Nášmu mozgu a rozhodovaciemu svalu uľahčíme prácu tým, že limitujeme priestor pre možnosti. Napríklad ak si vytvoríme náš ranný rituál, nebudeme ráno strácať čas a energiu rozhodovaním nad tým, čo budeme jesť alebo čo si na seba oblečieme. Náročnejšia situácia prichádza, keď nám rutinu niečo naruší. Namiesto impulzívnej reakcie v takých chvíľach je omnoho účinnejšie pokúsiť sa o reflexiu nielen situácie, ale aj našich cieľov, plánov a stavu našich štyroch okruhov zdravia.

čo s difúziou zodpovednosti?

Zodpovednosť je mimo našu komfortnú zónu, je náročná. Znamená, že si uvedomujeme, čo je výsledkom našich krokov a našej nečinnosti. Zodpovednosť znamená, že aj my môžeme rozhodovať a robiť zmeny – a v takejto pozícií sa necítime komfortne, pretože ostatní nás sledujú. Ostatní nás dobre sledujú a my sledujeme ešte lepšie ich a pri tomto vzájomnom sledovaní sa myslíme na to, čo si o nás môžu myslieť.

Vo vykreslenom mindsete pramení strach zo zodpovednosti. Strach z toho, že nás vidia a vedomie toho, že nie sme dokonalí. Zabúdame však na to, že ani ostatní nie sú a napriek tomu, že to vnútri vieme, nechávame sa väzniť predstavou, že zodpovednosť je výsadou. Privilégiom, ktoré patrí druhým, ostatným.

Difúzia zodpovednosti funguje, pretože si myslíme, že dnes ešte nie je náš deň na to, aby sme boli zodpovední. Jedným z faktorov je strach z toho, že nás ostatní uvidia – v našej nedokonalosti, nepripravenosti. Strach však sám o sebe nie je zlý. Problém nastáva, ak nás obmedzuje v tom, čo chceme alebo potrebujeme robiť.

V začarovanom kruhu rozptýlenia zodpovednosti je kľúčom k riešeniu iniciatíva. Proaktívny prístup namiesto reaktívneho. Iniciatíva vytvára rámec pre ďalšie kroky. Iniciatíva posúva k zmenám a k riešeniám. Inšpiruje. Často prvým krokom k iniciatíve je trocha odvahy, vďaka ktorej sme schopní povedať si, že aj keď nevieme a nie sme si istí, tak to skúsime. A potom to skúsiť.

robme to inak, nesebecky.

Napriek tomu, že sme izolovaní doma, sme v tom spolu. Napriek tomu, že by sme sa mali pre našu bezpečnosť a bezpečnosť ostatných vyhýbať stretnutiam, sme v tom spolu. V takýchto momentoch sa ukazuje sila solidarity a naša schopnosť spolupracovať.

Komunitu spája spoločný cieľ. Buďme preto súčasťou komunity, ktorá robí veci inak. Nesebecky.

kde sme a odkiaľ ideme?

Učíme sa z kníh, podcastov alebo od učiteľov. Najúčinnejšie sa však učíme na základe našej skúsenosti a našich chýb. A vravíme si, že kiežby to tak nebolo – aby sme nepotrebovali naraziť, aby sme sa museli prebrať a rozhodnúť sa pre zmenu.

Až pri zdravotných problémoch si uvedomíme cenu zdravia, ktoré z väčšiny závisí od malých pravidelných zvykov v podobe toho, ako žijeme. Až vtedy, keď nemáme čas, nám príde ľúto, ako sme nakladali s našimi dňami. A až keď niečo stratíme, uvedomíme si hodnotu toho, čo sme mali. Táto hodnota sa totiž pre nás ukazuje až v absencii, pretože berieme veci za samozrejmé. Rovnako je to aj s ľuďmi.

Skúsme to robiť inak. Môžeme začať tým, že sa každý deň pozrieme na to, kde sme a čo máme. Odkiaľ ideme a kto kráčal pri nás. Aby sme dokázali zmeniť smer možno ešte predtým, ako spadneme.

hľadajme možnosti, nie obmedzenia

V momentálnej situácií je pre spomalenie šírenia vírusu najúčinnejším riešením ostať doma. Napriek tomu, že sa rušia spoločenské a kultúrne akcie a v blízkej dobe bude náš denný režim odlišný od toho, na čo sme zvyknutí, aj takúto situáciu vieme vnímať z mnohých uhlov pohľadu.

Využime čas strávený doma na veci, ktoré sme dlho odkladali. Nie len kvôli tomu, že sa nám nechcelo, ale napríklad aj pre to, že sme nemali čas. Čas, ktorý momentálne máme. Čas, ktorý vieme investovať do čítania knihy, ktorá nám leží na poličke. Alebo si môžeme v izbe a doma upratať, aby sa nám príjemnejšie dýchalo. Alebo si taktiež môžeme upratať v hlave. Poriadok v izbe a poriadok v hlave je prepojený.

Dôležité je nerobiť zbytočnú paniku. Rovnako dôležité je taktiež nepodceňovať situáciu, ale netreba ani zúfať nad tým, že nastáva na určitý čas iný režim. Zodpovedným prístup s ohľadom na situáciu vonku prispievame k jej riešeniu a spolu s tým máme na množstvo vecí čas doma. Nepozerajme na to, čo sa robiť nedá. Hľadajme a konajme to, čo môžeme a čím pomôžeme.

tvorí každý

Súčasný trend prekonávania noriem a pomyslných hraníc v umení nám ukazuje, že umenie nie je privilégium určitých ľudí. Sebarealizačnú stránku umenia môže vo svojej tvorbe využívať každý, takže každý môže tvoriť umenie.

To, čo nám bráni, je strach z toho, že budeme robiť veci inak. Strach z toho, že budeme videní takí, akí sme.

umenie trpezlivosti

V krízových situáciách sa učíme umeniu trpezlivosti. To znamená, že hľadáme dlhodobejšie zisky, ktoré uprednostňujeme pred krátkodobými. Niekedy nehľadíme na dôsledky našich činov, ak nám to prinesie krátkodobú uľavu alebo uspokojenie. Tak trochu sebecky staviame seba do centra diania, pritom z našich činov a nečinov pramení aj situácia a podmienky pre druhých. Možno paradoxne, trpezlivejší bývame vtedy, ak situácia vyžaduje rýchlejšie jednanie. Alebo vtedy, ak skrátka odkladáme dôležité rozhodnutia na neskôr. Byť trpezlivým človekom v ten správny moment je tá zručnosť, ktorú hľadáme.

rozhodnutia s veľkými dopadmi

Sú to tie rozhodnutia, ktoré spúšťajú vlnu ďalších. Vlnu rozhodnutí, ktoré vedú k zmene vo viacerých oblastiach nášho života. Pozitívnej zmene, ale aj tej negatívnej.

Sú to tie rozhodnutia, ktoré sa týkajú nášho mentálneho a fyzického zdravia. Zahrňujú náš prístup k pohybu, spánku a strave. Zahrňujú náš prístup ku vzťahom, ktoré v našom živote vytvárame a náš postoj k veciam, ktoré tolerujeme.

Rozhodnutia s veľkými dopadmi sa týkajú našich zvykov, malých aj veľkých. Tie denne rozhodujú o tom, ako trávime svoj čas a čomu a komu venujeme našu pozornosť.

Spánok, strava, pohyb. Nepotrebujeme radikálne kroky na to, aby sme urobili zmenu. Udržateľne to budeme robiť tým, že náš proces bude postupný. Nemusíme hneď meniť náš jedálniček, nastavovať si budík o dve hodiny skôr alebo si platiť kondičného trénera.

To, čo rozhoduje, je aj malá zmena v oblastiach, ktoré majú najväčší dopad na náš deň. Tieto oblasti reprezentuje už spomínaná trojica v podobe toho, čo jeme, ako doprajeme našemu telu odpočinok a ako využijeme dar, že naše telo nebolo stvorené na sedenie.

zmätení sme ľahšie ovplyvniteľní

Marketing, v tom negatívnom zmysle slova, využíva nátlak na naše rozhodovanie – napríklad tým, že máme na výber obrovské množstvo možností.

Máme na výber stále viac príchutí čokolád, proteínov a doplnkov výživy. Na trh sa dostáva stále viac značiek, ktoré hovoria to, čo už bolo povedané a ktorých heslom je kvalita. Netýka sa to len trhu, ale aj oblasti výskumov, kde pribúda stále viac argumentov pre obe strany mince. Pre nás ako zákazníkov a ľudí, ktorí chcú kvalitné produkty, je ťažšie vyberať zo stále väčšej ponuky, pretože veci, ktoré sa zdali byť jasné pár rokov dozadu, dnes tak samozrejmé nie sú – nájdeme argumenty a štúdie, ktoré ukazujú pozitívne vplyvy na zdravie pri takmer každej diéte. Keďže nemáme čas zaoberať sa metodológiou každého výskumu na to, aby sme vedeli hodnotiť ich relevantnosť, ostávame zmätení. A zmätení sme ľahšie ovplyvniteľní.

nevytvárajme záver pred začiatkom

Príliš často si vytvárame záver ešte pred tým, ako spravíme prvý krok. Príliš často necháme naše pochybnosti rozhodovať o výsledku a dovoľujeme im, aby nás limitovali. Pretože ak robíme niečo nové, je jednoduchšie povedať si, že vieme, ako to dopadne – je to jednoduchšie, pretože neistota je náročná.

Robiť záver ešte pred prvým krokom nás limituje vo výkone a kreativite. Ak je naša predstava negatívna, ideme do niečoho a priori s tým, že sa nám to nemusí podariť alebo to nevyjde tak, ako by sme chceli.Na druhej strane pozitívna predstava nás môže limitovať v tom, čo sme schopní počas cesty vidieť a vnímať, pretože sa podvedome snažíme napĺňať nejakú predstavu.

Účinnejšie ako robiť závery ešte pred tým, ako spravíme prvý krok, je ísť do veci s otvorenou mysľou a s tým, že podáme náš najlepší výkon. Nie tak, aby sme sa vyčerpali, ale tak, aby sme si nemuseli hovoriť, že sme to mohli spraviť lepšie.

recyklácia myšlienok

Ak prijmeme názor, že neexistujú nové myšlienky a v podstate len staré myšlienky recyklujeme, neznamená to, že každá myšlienka je rovnaká. Idey prijímame a odovzdávame ďalej nášmu okoliu vďaka komunikácií a príbehom – nutne však dochádza aj k tomu, že myšlienky transformujeme, obmieňame a parafrázujeme podľa kontextu. Každú prijatú myšlienku odovzdávame ďalej v trocha pozmenenej forme podľa toho, kto sme, čomu veríme, kde a v akom čase sa nachádzame.

ľudská rovina servisu

Dobrá reštaurácia alebo kaviareň v našom okolí nie je dobrá len pre to, že majú skvelú ponuku a chuť jedál. Je to hlavne preto, že ľudia v našom okolí sa rozhodli, že o nej povedia ďalej – pretože usúdili, že stojí za to, keď o nej budú hovoriť.

Servis, čiže práca, ktorú robí čašník a časníčka, je to, čo rozhoduje o tom, ako sa bude o reštaurácií v jej okolí hovoriť. Ako si čašník a servírka dokáže poradiť s našimi požiadavkami, problémami či nedorozumeniami hovorí o tom, či sa budeme chcieť do danej reštaurácie vrátiť. Chuť jedál a estetický zážitok je skôr technickou rovinou. Úprimný úsmev zamestnancov, pochopenie a komunikácia je prístupom, ktorý rozhoduje o tom, aký pocit si odnášame.

ako si (ne)ničíme sebadôveru

Novoročné predsavzatia, záväzky a ambície, ktoré chceme pretaviť do konkrétnych krokov. Jednoducho sľuby, ktoré dávame sami sebe. Sľuby o tom, aký budeme a o tom, čo budeme robiť. Sľuby o zmene. To, aké sľuby si dávame, súvisí s tým, ako si veríme – čiže s našou sebadôverou, pretože dôvera v naše schopnosti a sily sa opiera o naše slová a činy.

Vravíme, že začneme behať (alebo chodiť do posilovne) a budeme sa zdravšie stravovať. Že obmedzíme náš čas v digitálnom svete a budeme robiť veci, ktoré nám prinášajú radosť. Hovoríme o tom, že začneme pracovať na veciach tak, aby sme náš to-do list postupne odškrtávali. Sľubujeme tieto veci a mnohé ďalšie veci sami sebe a niekedy aj okoliu. Pre našu sebadôveru je dôležitejšie, aby sme dávali pozor na sľuby, ktoré dávame sami sebe.

Naša sebadôvera, a teda aj sebavedomie, trpí vždy vtedy, keď vieme, že sme niečo mohli spraviť, ale nespravili sme to. Týka sa to prípadov, kde na nedodržanie našich sľubov nemáme vážny dôvod. Dôveru v naše schopnosti podrývame vždy, keď nerobíme niečo, čo vieme, že by sme mali – keď nekonáme v súlade s našimi slovami a s našimi hodnotami. Vieme, že je dôležité poučiť sa z našich chýb, aby sme ich viac neopakovali. Rovnako dôležité je však rozlišovať medzi chybným krokom a chybou, ktorá vychádza z chybného plánu – čiže sľubu, ktorý sme si dali.

Venujme preto pozornosť sľubom, aké si dávame, aby sme sa vyhli (ne)úmyselnému sabotovaniu našich snáh. Týka sa to aj sľubov, ktoré si dávame v momentoch, keď sa okolie nepozerá. Pretože my to vidíme a naše slová vždy vnímame. Pretože to, čo trpí najviac, je často naša sebadôvera. Činy sú viac ako slová, ale to, čo robíme, závisí od nastavenia plánu, ktorý sme si určili.

skupina x komunita

Skupina spája ľudí. Môžeme mať skupinu študentov. Alebo skupinu učiteľov. Skupinu ľudí s blond vlasmi alebo skupinu ľudí, ktorí nosia okuliare.

Komunita spája ľudí s rovnakými hodnotami a cieľmi, niekedy s rovnakou agendou. Ľudia, ktorí sa učia cudzí jazyk, tvoria komunity. Spisovatelia, ktorí píšu na podobné témy, tvoria komunitu.

Skupinu môže spájať spoločná charakteristika alebo jednoducho náhodný výber. Základom komunity je zdieľanie rovnakých hodnôt – snaha ísť rovnakým smerom, snaha usilovať o rovnakú zmenu.

Preto byť súčasťou komunity znamená podieľať sa na tvorení spoločnej identity, ktorá je tvorená príbehom každého jej člena.

čo nám čísla nepovedia

Pokrok a výsledky sú v dnešnej dobe udávané číslami- vzdialenosť cieľovej hodnoty od počiatočnej. Zisky a straty vidíme na číslach a štatistikách. Čísla nám ukazujú, kam sa posúvame.

Čo nám čísla nepovedia, je celý príbeh. Podstatnú časť príbehu v číslach nenájdeme. Prečo robíme to, čo robíme? Aké vzťahy a komunity budujeme našimi krokmi? Ako sa pri tom cítime a aké pocity odovzdávame ďalej?

Ak chceme rásť a byť lepšími v rôznych oblastiach, nie je ťažké byť posadnutý číslami. Preto je dôležité zároveň pozerať za oponu – za význam, ktorý pre nás čísla majú. Význam, ktorý im pripisujeme len my sami.

,,dnes nemám svoj deň”

A to vôbec nevadí. Neznamená to, že deň je stratený. Deň sa len tak stratiť nevie. My ho však vieme zahodiť naším rozhodnutím, že “náš” deň ani nebudeme mať.

,,Dnes nemám svoj deň” znamená, že sa necítime na to, aby sme robili veci, ktoré chceme alebo tie, ktoré potrebujeme. Rezignujeme na náš pôvodný plán, pretože sa necítime tak, ako by sme čakali.

,,Dnes nemám svoj deň” tiež znamená ,,mám príležitosť hľadať aj v tejto situácií niečo dobré”. Vždy máme možnosť vidieť veci inak, voľba je na nás.

,,Dnes nemám svoj deň” je jednoduchá výhovorka na to, aby sme sa nemuseli viac snažiť. Pretože zajtra náš deň možno mať budeme.

Vždy máš svoj deň a sním aj možnosť rozhodnúť sa, ako ho stráviš. Vyber si s rozvahou ale neboj sa, zajtra príde ďalší.

za hranicu komfortu

Studená sprcha. Hodiny improvizácie. Oslovenie sympatickej ženy alebo muža. Povedať nahlas svoj názor. Dôležité rozhodnutia v práci. Rozhodnutia vo vzťahoch. Rozhodnutia, kde riskujeme.

Čo je spoločné pre všetko vymenované? Nepohodlie. Strach. Pochybnosti a scenáre, ktoré nám idú hlavou o tom, čo by sa mohlo stať. Čo by si mohol niekto o nás pomyslieť. Čo, ak…

Pre vyššie vymenované veci je tiež spoločné rast a odvaha. To je dôvodom, prečo tie veci robíme, aj keď vieme, že sú náročné a vyžadujú úsilie. Ostať ticho a nekonať, ostať v pohodlnej zóne, je jednoduché. Zároveň je to receptom na to, aby sme sa nič nové nenaučili (o svete, o sebe), nič nové nevyskúšali a nezažili. Pretože nové znamená nepoznané – a to so sebou prináša neistotu. A kedže nevieme, čo sa môže stať, bojíme sa.

Verným priateľom prostredia neistoty je strach. Strach nie je zlý sám o sebe. Slúži ako nejaká kontrolka, ktorá sa v nás rozsvieti v prípade možného nebezpečenstva, čím nám pomáha prežiť. Aj preto je dôležité všímať si, či nás strach neparalyzuje namiesto toho, aby plnil svoju mienenú funkciu. Všímajme si, akých vecí sa bojíme a do akej miery je táto naša kontrolka pre nás pomocníkom.

Na to, aby sme vykročili za hranicu komfortu, do územia neistoty, potrebujeme odvahu. Pretože odvaha hovorí, že je v poriadku báť sa a je v poriadku nevedieť. Nebyť si niečim istý. S odvahou vieme, že strach nie je stopka, len upozornenie.