limity odpovedí

Koľkokrát sa pýtame otázky, pri ktorých očakávame nejakú odpoveď – odpoveď, v ktorú dúfame? Nebolo by jednoduchšie formulovať otázky priamo? Nebolo by jednoduchšie nemať predstavu o odpovedi predtým, ako sa pýtame?

Pýtať sa zo zvedavosti a zrozumiteľne a pýtať sa vo chvíľach, kedy vhodná otázka vedie k lepšiemu pochopeniu – to je umenie. Pretože pýtať sa vie každý. Limity odpovedí, ktoré dostávame, sú v otázkách, ktoré sa pýtame.

nadbytočné slová

Jedným z faktorov zrozumiteľnej komunikácie nejakej myšlienky je stručnosť. Neznamená to, že by sme mali byť struční len pre to, aby sme boli struční. Znamená to komunikovať myšlienku takým spôsobom, že s použitým menej slov limitujeme úplne pochopenie – a s pridaním ďalších slov sú tieto slová nadbytočné. Naozaj nie je potrebné skrášľovať vety tým, že ich robíme dlhšie. Napriek tomu môžeme pozorovať mylnú dogmu, že komplikovanejšia (dlhšia) veta je automaticky viac sofistikovaná – a teda aj jej myšlienka je v hierarchii vyššie. V praxi to takto nefunguje, pretože ak vety naťahujeme len preto, aby sme ich natiahli, po čase nás odhalia.

Inak povedané: Ak sa to dá povedať stručne, povedz to.

metódy iných a naš kontext

Ľudia v našom okolí nám môžu byť inšpiráciou v tom, ako balancovať. Ako robiť vyrovnané kroky, ktoré nás udržia v jednom smere. Nemôžu nám však byť inšpiráciou v celom procese, pretože kontext a individuálna skúsenosť je kľúčovým faktorom, ktorý rozhoduje o tom, ako naša cesta vyzerá a kam vedie. Musíme preto rozlišovať medzi metódou, vhodnou metódou pre nás a kontextom, ktorý je pre každého iný. Nie všetky metódy sú totiž aplikovateľné na naše prostredie.

stojka a discplína

Stojka na rukách so správnych držaním tela v jednej línií má okrem silového a estetického faktora aj faktor disciplíny. Keď vidíme niekoho, kto vie dobre udržať túto pozíciu, znamená to, že sa nevzdal. Pretože tréning stojky, rovnako ako žonglovanie, vyžaduje pre pokrok neúspech a pád. Rýchlo tak vieme rozpoznať, kto sa nevzdal aj napriek tomu, že veľakrát spadol. Dokážeme tento faktor disciplíny nájsť v ďalších oblastiach nášho života?

zodpovednosť za obmedzené rozhodnutia

Niektoré rozhodnutia robíme pod tlakom a stresom, no to však neuberá na miere zodpovednosti, ktoré za ne nesieme. Je dôležité rozlišovať medzi priestorom, v ktorom sa môžeme pohybovať v rámci slobody rozhodovania sa a medzi zodpovednosťou, ktorú za naše rozhodnutia máme.

dôvera na trhu (po kríze)

Akým spôsobom pristujeme v čase krízy k ľudom, ktorí do nás vložili dôveru vtedy, keď bolo všetko “v poriadku” rozhoduje o tom, aké meno si budujeme do budúcnosti. Zlá reklama zo strany nespokojných ľudí je to, čoho by sa mali nezodpovedné firmy obávať najviac – a to najmä v časoch marketingu, ktorý je založený na budovaní značky postavenej na dôvere. Recenzie a ohlasy ľudí by mali byť nadradené možným ziskom, ktoré by išli na úkor dôvery.

Týka sa to najmä leteckých spoločností, cestovných kancelárií a agentúr. Recenzie a skúsenosť ľudí rozhoduje o tom, či stojí za to, keď o vás povieme ďalej.

bezpečná komunikácia?

Prečo je jednoduchšie byť otvorený v komunikácií s ľuďmi, ktorých poznáme len pár minút narozdiel od našich blízkych a priateľov? Je to len tým, že podvedome počítame s tým, že sa s týmito ľuďmi znova nestretneme a tak v podstate nemusíme riešiť, čo a ako povieme?

Možno ďalším dôvodom je to, že nás nepoznajú ako ostatní. A keďže nás nepoznajú, je pre nás ľahšie komunikovať zmenu a naše pochybnosti, pretože sa nebojíme toho, že nás budú súdiť na základe nejakej histórie. Je pre nás ľahšie komunikovať, ak nemáme strach z kritickej reakcie druhej strany – ak sa necítime súdení za to, aké myšlienky nám idú hlavou.

pevné základy na nestabilnom povrchu

Naše nešťastie pramení mimo iné z toho, že zakladáme našu spokojnosť na pominuteľných veciach. Veci a fenomény sú vždy-meniace sa a nie sú trvalé – napriek tomu, že si to uvedomujeme, hľadáme a budujeme základy našich pocitov práve na takýchto miestach. Namiesto toho, aby sme to šťastie hľadali v nás. V existencii, zážitku a možnostiach, ktoré máme. Tieto veci znejú pre nás príliš abstraktne. Na druhú stranu materiálne veci a tie pominuteľné sú pre nás viac uchopiteľné, ale riešením možno nie je vyberať si tú ľahšiu možnosť.

kedy už máme “dosť”?

Je prirodzené chcieť viac, avšak potrebujeme vedieť, kedy máme dosť. Neznamená to mať stanovený fixný cieľ po dosiahnutí ktorého sa už neposúvame ďalej. Ak vieme, kedy máme dosť, môže to byť pre nás ako bod, kde si môžeme zagratulovať. Oddychnúť si, pretože sme niečo dosiahli. Ak vieme, kedy máme dosť, máme viac ujasnené naše potreby.

Je dôležité definovať si, čo pre nás znamená mať dosť práve preto, aby sme nestratili pojem o tom, kam ideme a nehnali sa tak bezhlavo za vecami. Ak vieme, kam ideme, dokážeme lepšie navigovať naše kroky a robiť spätnú väzbu na to, ako postupujeme.

priority dňa

Náš voľný čas sme zvyknutí plánovať okolo našich povinností a tak na veci, ktoré by pre nás mali byť prioritou nemusí ostať čas. Možno lepší pohľad ako pristupovať k rozvrhu času je plánovať činnosti okolo našich priorít, vďaka čomu ich dáme na prvé miesto. Po čase si uvedomíme, ktoré zvyky sú pre nás najdôležitejšie – tie, ktoré rozvíjajú a podporujú naše zdravie – a začneme ich v našom dni uprednostňovať. Takýmto prístupom nebudeme robiť veci na úkor týchto zvykov a povinnosti, ktoré sme pred tým uprednostňovali nám možno pôjdu ľahšie.

škatuľkovanie – limit poznania

Chceme pochopiť svetu okolo nás ideálne za čo najmenšej námahy. Preto škatuľkujeme. Ľudí, veci a myšlienky. Ak ich dáme do označených boxov, je pre nás ľahšie pochopiť, čo kam patrí a čo s čím súvisí.

Má to však jeden problém, ktorý vedie k opačnému výsledku – škatuľkovanie limituje naše porozumenie, pretože väčšiu pozornosť venujeme generalizáciám a systému. Nevšímame si, čo sa nachádza pod obalom škatule, pretože sme príliš zaneprázdnení triedením vecí a ľudí do príslušných boxov. Iróniou je fakt, že často sami nie sme presvedčení o tom, že chceme, aby aj ostatní ľudia škatuľkovali nás.

skok do neznáma

Nedokážeme rozlíšiť časový bod od ktorého vieme o druhom povedať, že od teraz mu môžeme dôverovať. Dôvera v každom vzťahu je rozhodnutím, ktorým si dovoľujeme byť zraniteľnými. Je to v podstate skok do neznáma, ktorý vyžaduje odvahu – pretože pracujeme s neistotou. Napriek tomu je pre nás zisk v podobe vzťahu viac ako možné sklamanie – a preto sa rozhodneme dôverovať namiesto toho, aby sme pochybovali.

Prečo by sme inak skákali do neznáma, ak si nemyslíme, že to bude stáť za to?

vedomé reakcie

Impulzívne jednanie je vhodné vo chvíľach, keď sme pod stresom a potrebujeme sa rýchlo rozhodnúť. V takýchto momentoch majú impulzívni ľudia výhodu. Vo všetkých ostatných situáciách im však táto vlastnosť prinesie viac škody ako úžitku, pretože s rýchlymi rozhodnutiami a reakciami stúpa šanca na zlé a nevhodné rozhodnutia.

Nepremyslené akcie vedú k nepremysleným reakciám – takým, ktoré majú často opačný efekt ako ten, ktorý sme sledovali. Neznamená to, že by sme mali taktizovať na xy ťahov dopredu – ani takýto extrém zbytočného analyzovania krokov nie je ten, ktorému by sme chceli venovať pozornosť.

Najmä v otázke vzťahov, pretože vzťahy sú kľúčovou oblasťou života, chceme ku komunikácií pristupovať vedome. Hovoriť a komunikovať veci s uvedomením , aj preto, aby sme vyjadrili to, čo chceme.

aký je náš vnútorný hlas?

Máme hlas, ktorým sa k sebe prihovárame. V momentoch, keď sme sami v miestnosti, nie je nič divné na tom rozprávať sa sám so sebou. Niekto to robí nahlas, niekto v duchu. Dôležitá je otázka, ako sa k sebe prihovárame – akým hlasom sa k sebe prihovárame.

Táto otázka naberá na dôležitosti vo chvíľach neúspechu a v momentoch, keď veci nevychádzajú podľa našich očakávaní. Máme tendenciu byť k sebe kritickí, pretože chváliť sa nám nie je prirodzené a táto tendencia sa dostáva na povrch najmä vtedy, keď sa nám nedarí. V takých chvíľach sa k sebe prihovárame hlasom, ktorý je príliš kritický. Hlasom, ktorý neodpúšťa.

Naučiť sa kontrolovať vnútorný hlas je v živote jedna z najťažších výziev, pretože s týmto hlasom trávime každú chvíľu. To, akým hlasom sa k sebe prihovárame, tvorí základné kamene vzťahu, ktorý so sebou máme. Vzťahu sebalásky a sebadôvery.

pochybujem, teda dovolím si vidieť veci inak

Prvým kameňom úrazu a dôvodom, prečo je pre nás ľahké podľahnúť negatívnym myšlienkam je to, že im veríme. Myšlienky prichádzajú a odchádzajú každú sekundu, pretože náš mozog bez prestávky hodnotí, analyzuje, domýšľa si a týmto všetkým vytvára našu realitu.

Prúd myšlienok je ako tok, z ktorého máme možnosť vyberať si, čomu venujeme pozornosť. Takýto pohľad na to, čo sa deje v našej hlave, nie je pre nás intuitívny. Naopak je pre nás prirodzené dívať sa na naše úvahy ako na vlny, ktoré nás zalejú. A ak sú vlny strašidelné a hromadia sa, chceme pred nimi samozrejme utiecť.

Zabúdame na to, že máme možnosť výberu. Máme možnosť rozhodnúť sa, ktorej myšlienke venujeme pozornosť. Ak sa negatívne vlny hromadia, je to ťažké, pretože sa bojíme a máme tendenciu utekať. V takýchto situáciách je idea výberu myšlienok v praxi takmer nemožná. Preto je omnoho účinnejšie učiť sa pochybovať.

Nemusíme dôverovať každej myšlienke, ktorá nám prejde hlavou. Nemusíme venovať pozornosť každej úvahe. Kritickým myslením môžeme pristupovať aj k nášmu vnútornému monológu a jeho pozadiu, vďaka čomu si dovolíme vidieť myšlienku v jej celku.

Neznamená to, že by sme mali pochybovať o sebe. Pochybujme však o myšlienkach, ktoré sa v nás dejú. Ak automaticky neuveríme každej našej myšlienke, prestaneme im dávať takú silu. Silu nad nami.

byť si vedomý – prvý krok vďačnosti

Francúzština má veľmi vhodný preklad slovného spojenia byť vďačný – po francúzsky être reconnaissant. Sloveso reconnaître, anglicky recognize, znamená všímať si v kontexte uvedomovať si existenciu alebo prítomnosť niečoho.

Francúzsky preklad slova vďačný tak naozaj smeruje k podstate tohto pocitu. Tá sa skrýva v uvedomovaní si toho, čo máme. Byť vďačný znamená všímať si, čo a koho máme okolo nás a v našom živote.

dynamika pokoja

Vnútorný pokoj a ukľudnenie sa nám najčastejšie spája so stresovými situáciami a s chvíľami, keď sa okolo nás deje množstvo vecí. Rovnako dôležité však je hľadanie rovnováhy aj v momentoch, ktoré sú na opačnom konci spektra. Vo chvíľach, keď sa nedeje takmer nič.

Chvíle vonkajšieho ticha a pokoja môžu byť naplnené vnútorným nepokojom. Možno práve hlasy okolia sú tým, čo nás rozptyľuje o našu pozornosť odvracia od dôležitejších vecí. Od vecí, ktoré sa dostávajú na povrch v časoch, keď je naokolo ticho. V takýchto časoch majú tieto veci priestor na to, aby ich bolo počuť.

pozerať za slová

Prečo väčšina ľudí, ktorí ostatným hovoria o hľadaní zmyslu života a naplňujúcich činností sú tí, ktorí v tejto oblasti života nenašli úspech, a tak sa uchýlili k takýmto motivačným prejavom? Aspoň takýmto dojmom na mňa pôsobí oddelenie motivačného obsahu a literatúry.

Samozrejme, ak nám niekto niečo hovorí a dáva nám rady, chceme vedieť, že hovorí na základe skúsenosti. Chceme vedieť, že takéto slová sú podložené činmi. Bolo by nelogické zvažovať finančné rady od niekoho, kto sa topí v dlhoch alebo venovať pozornosť radám o zdravom životnom štýle od niekoho, kto sa denne zastaví v rýchlom občerstvení.

Prečo je pre nás atraktívne venovať pozornosť radám o nachádzaní zmyslu života od ľudí, ktorí ten svoj nenašli – inak povedané, našli ho v tom, aby ostatných viedli na ich ceste ďalej. Na takomto poslaní druhých nemusí byť prvotne nič zlé. Rozumné je počúvať takýchto ľudí v otázkach, kde hovoria na základe svojej skúsenosti. Vnímať to, čo hovoria pri témach, kde ich životný štýl je príkladom.

Kde je však hranica, ktorá v tomto kontexte oddeľuje pretvárku od štedrých úmyslov?

kým nie je neskoro

Ak máme k dispozícií čas voliť si priority, je fajn venovať tomuto výberu pozornosť. Pretože ak bude neskoro alebo ak príde nečakaná situácia, stane sa to, že budeme do voľby našich priorít dotlačení problémami (napríklad so zdravím). Alebo naše priority vyberie niekto iný za nás.

nový deň príležitosti

Možno sme to mohli urobiť lepšie. Možno sme mali uprednostniť druhú možnosť. Možno sme nemali tak rýchlo reagovať. Možno sme mali viac rozmýšľať, predtým ako sme sa rozhodli. Možno…

Ale to nevadí. Pretože zajtra je ďalší deň. Nový deň a s ním príležitosti, ako to robiť inak. Lepšie.

limity prvého dojmu

Súdime knihy podľa ich obalu. Ľudí podľa ich výzoru. Podľa prvého dojmu. Rovnakým princípom odsudzujeme myšlienky ešte pred tým, ako poznáme ich obsah. Vytvárame si závery ešte pred začiatkom a takýmto prístupom sa obmedzujeme. Limitujeme našu skúsenosť, zážitky a naše poznanie. Design je dôležitý len do tej miery, ak ide ruka v ruke s obsahom celku.

učenie sa jazyka spájaním bodiek

Ak počúvame podcast, sledujeme seriál alebo film v cudzom jazyku s cieľom zlepšiť sa v tomto cudzom jazyku, potrebujeme vedieť, o čo v sledovanom kontexte ide. Na to, aby sme robili naozaj pokrok, potrebujeme rozumieť aspoň základnej myšlienke podcastu/seriálu – tým dáme priestor nášmu mozgu, aby pracoval efektívne ďalej.

Ďalšie kroky vyplní náš mozog tým, že si domýšľa. Ak rozumieme hlavnej myšlienke celku, jeho zvyšné časti si vieme domyslieť a učíme sa slovíčka a frázy z daného kontextu. Samozrejme, nedomyslíme si všetko, ale ak máme vyplnený základ pochopením hlavnej myšlienky, ďalšie časti vieme postupne spájať v hlave – vďaka pravidelnosti a pozornosti.

Pri tomto spôsobe učenia sa cudzieho jazyka platí, že na to, aby sme mohli spájať bodky a vytvárať tak zrozumiteľný obraz, potrebujeme vedieť odkiaľ začať. Zároveň potrebujeme vedieť, aký obraz sa chystáme vytvoriť, aby sme tak mali daný rámec, v ktorom sa pohybovať. Týmto rámcom je kontext a obrazom je pochopenie jeho obsahu.

nepotrebujeme plán pre prvý krok

Nepotrebujeme vždy plán na to, aby sme mohli začať. Niekedy je prvým krokom prijať to, že ďalšie kroky nám budú jasnejšie počas chôdze. Narozdiel od naivity rozlišujeme kontext. Kontext, ktorý v takýchto prípadoch znamená, že možnosti nemusia ostať stáť s nami. Preto je dôležité v takomto kontexte spraviť prvý krok aj bez plánu.

5 vecí, ktoré sú krásne

Krása sa často skrýva v maličkostiach, ktoré môžeme ľahko denne prehliadať. Či je to kvôli našim povinnostiam, stresu alebo pre to, že sme zabudli zastavovať sa. Stáva sa, že prejdeme okolo krásnych vecí, ľudí a momentov bez toho, aby sme ich ocenili a uvedomili si, čo máme okolo.

Krása je subjektívna a každý si pod týmto slovom predstaví niečo iné. Keď vieme, čo pre nás krása znamená a aké v nás pocity vyvoláva, je pre nás ľahšie tieto pocity vyhľadávať – pretože vieme, kam sa pozerať.

Pomáha napísať si zoznam 5 veci, ktoré sú podľa nás krásne. Možno sa nám ich podarí napísať viac, možno menej. A v momentoch, keď sa cítime tak, že sa nám krásu nedarí nájsť, môžeme skúsiť spomenúť si na náš zoznam. Vybaviť si ho v hlave alebo ho nosiť so sebou a vedieť, že aj keď tie veci nemáme okolo, tak existujú.

nikdy to nebude perfektné

Nikdy to nebude perfektné, pretože zajtra to môže byť lepšie. Pretože sa učíme a zlepšujeme. Perfektné predstavuje limit, ktorý nám bráni v tom, aby sme videli ešte lepšiu možnosť. Nehľadajme perfektné riešenie, ale hľadajme také riešenie, ktoré je vhodné pre daný kontext.

praktická x nepraktická ľutosť

Ľútosť nad tým, čo sme spravili alebo nespravili, je praktická len do tej miery, keď sme schopní sa z našich chýb poučiť a ísť ďalej. Všetko ostatné za takouto hranicou nás oberá o čas a negatívne myšlienky spojené s výčitkami nás oberajú o našu energiu. Nepraktickou ľútosťou – tou, ktorá nás obmedzuje, limitujeme naše vnímanie sveta vzhľadom na zlé skúsenosti, ktoré v sebe držíme.

Ľútosť, rovnako ako strach, nemusí byť zlá sama o sebe. Dôležité je rozlišovať, do akej miery nám táto emócia dokáže pomôcť a kedy je prekážkou v tom, aby sme mali otvorené oči.

za oponou reakcií človeka

Nie je to intuitívne, ale pre to, aby sme dokázali lepšie pochopiť (reakcie) ľudí, naučme sa rozlišovať medzi správaním a identitou v krízových situáciách. Na jednej strane je známe, že v strese sa ukazuje charakter človeka. Na druhej strane si však musíme byť vedomí toho, že existujú obranné mechanizmy, pomocou ktorých sa snažíme zakrývať strach, neistotu, bezmocnosť alebo obavy.

Niekedy chcem byť sám/sama znamená potrebujem sa porozprávať. Nie vždy, ale niekedy áno.

Niekedy útočime len preto, aby sme nedali najavo, že sme zraniteľní. Nie vždy, ale niekedy áno.

Za reakciou človeka sa skrýva oveľa viac ako naše vnímanie správania. Možno lepšia otázka nie je vcítiť sa do situácie druhého s otázkou ako by som sa zachoval/a ja?, ale aké dôvody môže mať na to, aby sa nezachoval tak, ako čakáme?

vidieť to, čo sme predtým nevideli

Ak sa dostatočne dívame na problém, naučíme sa vidieť cesty a riešenia, ktoré sme predtým nevideli. Dostatočne dlho a dostatočne intenzívne – zároveň záleží aj na metóde, ako sa na problém pozeráme. Túto schopnosť pozorovať nadobúdame tým, že pozorujeme.

Je to rovnaký princíp ako v šachu, kedy pokrok robíme tým, že vidíme ťahy, ktoré sme predtým nevideli. Vidíme ich preto, pretože náš mozog zbiera skúsenosti z predošlých hier a využíva ich na vyhodnocovanie situácie. Čím viac partií odohráme, tým je naša schopnosť pozorovať hru a vidieť ťahy lepšia.

Nevyhýbajme sa preto situáciám, v ktorým sme nútení zvažovať viac pohľadov. Ešte lepšie, aktívne hľadajme viac uhlov pohľadu na situácie, v ktorých sa nachádzame. Zlepšíme tým našu schopnosť pozorovať a hľadať to, čo sme predtým nevideli. Čo tým získame? Nové pohľady na veci, nové riešenia a cesty, o ktorých sme neuvažovali alebo im neprikladali dôležitosť.

krízový manažment

V ťažkých momentoch si často prajeme, aby bola situácia iná. Prajeme si, aby sme mohli vrátiť to, čo sa stalo. Alebo si prajeme, aby sa niečo neudialo. Uvažujeme a dávame silu myšlienkam, ktoré hovoria o hypotetických situáciách čo ak

Namiesto uvažovania nad tým, ako by to bolo, keby to bolo inak, sústreďme sa radšej na to, ako situáciu vnímame. To znamená, že je pre nás užitočnejšie priať si to, aby sme sa na ťažké situácie v živote dokázali pozrieť z viacerých uhlov – pretože situácia nikdy nie je čiernobiela, ale uvažovať čiernobielo je pre nás jednoduchšie a preto to robíme.

Stresovým situáciám sa nevyhneme, aj keď sa o to budeme snažiť. Pre našu energiu a čas má viac zmysel to, ak sa sústredime na naše schopnosti reagovať na vzniknuté situácie. Môžeme to pomenovať náš myšlienkový krízový manažment, pretože naše reakcie na to, čo sa deje, vychádzajú z toho, čomu venujeme v našej hlave pozornosť.

sebarealizácia v dnešnej dobe

Nebolo to tak dávno, keď neexistoval internet a technológie, ktoré máme dnes a naša sebarealizácia bola obmedzovaná na to, aby sme niekam vyšli. Väčšinou za niekým, kto udeľoval povolenia, certifikáty alebo publikoval – skrátka, potrebovali sme ísť za autoritou.

Možnosti, ktoré nám dnešná doba ponúka na našu sebarealizáciu sa nedajú porovnať s tým, čo tu bolo niekedy. Nebolo hádam jednoduchšie začať vlastné podnikanie ako je tomu dnes – stačí nám pripojenie na internet. Rovnako je dnes jednoduché napísať a vydať knihu, pretože na to nepotrebujeme povolenie vydavateľa alebo editorov. Môžeme vydať knihu na vlastné náklady alebo ju publikovať zadarmo online.

Príkladov na túto tému je množstvo a princíp je rovnaký: v porovnaní s minulosťou máme dnes minimum obmedzení na to, aby sme vytvárali komunikáciu o tom, čo nás baví a zaujíma. Sme omnoho voľnejší a máme viac možností na zdieľanie (našich) príbehov, myšlienok alebo riešení na malé aj veľké problémy. Difúzia zodpovednosti funguje aj v online priestore a je na nás, ako sa k možnostiam, ktoré máme, postavíme.

O tejto téme sebarealizácie v dnešnej dobe a dôležitosti toho, prečo by sme nemali čakať na to, aby nás niekto vybral hovorí Seth Godin vo viacerých rozhovoroch.