vnímanie prekážok v živote

Sú veci a situácie, ktoré vnímame ako prekážky a nevýhody. Hodnotíme ich podľa nejakého rebríčku alebo na základe porovnávania sa s druhými. O týchto veciach hovoríme, že nás dostávajú do nevýhodnej pozície. Ale je to naozaj tak? Sú veci, vďaka ktorým máme na úspech menšiu šancu? Zmena prichádza v tom, ako vnímame našu situáciu.

Odhliadnuc od faktu, že definícia úspechu je subjektívna, hodnotenie našich vlastností, podmienok a situácie ako výhodné a nevýhodné záleží len od nášho prístupu. Môžeme sa rozhodnúť, či sa na našu situáciu chceme pozerať v negatívom svetle. Rovnako sa môžeme rozhodnúť, že sa na prekážky a náročné situáciu budeme pozerať ako na veci, z ktorých môžeme ťažiť. Momenty, z ktorých sa môžeme niečo nové naučiť. Rozhodnutie začať vnímať ťažké situácie ako možnosti pre získanie nových skúsenosti je len na nás – a toto rozhodnutie môžeme spraviť hneď teraz.

chvíľa istoty nemusí prísť

V téme učenia sa cudzieho jazyka nájdeme množstvo rozličných metód a postupov, pričom každý z nich sa vydáva za ten najefektívnejší. Spolu s rastúcim množstvom materiálov a výučbových plánov je pre nás ľahšie stratiť sa v tomto výbere. Môže nastať situácia, keď výberom vhodnej metódy strávime príliš veľa času. Vyčerpáme sa a na samotné učenie nám ostane menej energie – alebo horší scenár: vôbec nezačneme. Rozhodovacia paralýza funguje aj tu.

Vhodná metóda hrá v učení sa značnú úlohu, ale často na ňu prídeme až počas procesu. Až po čase zistíme, či náš postup funguje alebo nie. Môžeme vidieť náš pokrok, skúšať ďalšie metódy a porovnávať ich. Dôležité je však začať, pretože chvíľa, kedy si budeme začiatkom istí, nemusí prísť.

tento životopis je inšpiráciou

Vyštudovať vysokú a následne si nájsť dobre platenú prácu v obore a ideálne tam vydržať čo najdlhšie (vysokú školu sme predsa študovali, aby sme mali istotu, nie?). Stále sa v spoločnosti drží táto dogma, ktorá hovorí o tom, že by sme sa mali špecializovať. Aspoň ja mám ten pocit. Tento názor potom vedie k tomu, že máme strach skúšať nové veci a sme zaskočení, ak nás naša práca prestane baviť a začneme túžiť po zmene.

Životopis Alexandra Boldizara je skvelým príkladom toho, že prax funguje inak a že si môžeme dovoliť vytvárať si našu realitu a skúšať. 49 ročný Alexander Boldizar je prvým slovákom osamostatneného Slovenska, ktorý získal doktorát práv z Harvardu. Za svoj život už pracoval ako:

  • riaditeľ umeleckej galérie
  • sprievodca paleontológov na Sahare
  • právnik
  • poradca na Wall Street
  • nosič v Arktíde
  • aktivista
  • redaktor
  • umelecký kritik
  • spisovateľ

V prípade, ak vám niekto povie, že musíte nájsť tú jednu vec, spomente si na tohto Slováka.

povedz mi príbeh, ktorý je za výsledkom

Nezaujíma nás len samotný produkt. Nezaujíma nás len výsledok ťažkej práce. Chceme počuť príbeh.

Chceme vedieť, prečo je to presne tak a nie inak. Zaujíma nás, čo bolo v procese inšpiráciou. Zaujímajú nás výzvy, s ktorými sa počas práce ľudia stretávajú. Prekážky, ktorých prekonávanie robí výsledný produkt tým, čím je.

Láka nás príbeh, ktorý sa skrýva za oponou – proces, ktorý je za výsledkami. Pretože to je to, čo nás ako ľudí spája. Ťažké chvíle a kľukatosť cesty k cielu. Zraniteľnosť. Terén, po ktorom museli ostatní prechádzať, aby si mohli povedať, že to zvládli.

rituál x rutina

Pre rituál a rutinu je spoločný faktor pravidelnosti. Oba tieto pojmy tiež označujú nejaký zvyk alebo súbor viacerých zvykov. Mimo to je však medzi nimi zásadný rozdiel. Ten spočíva v tom, ktorú vec chceme budovať a ktorej sa chceme vyhýbať.

Rituál nám pomáha určovať poradie alebo priority činností, ktoré nás posunú bližšie k cieľu. Rutina je priestor, v ktorom sa cítime bezpečne a nemáme potrebu vychádzať von.

Rituál nám v náročných časoch ponúka pohľad, vďaka ktorému môžeme veci jasnejšie vidieť. Rutina nám v náročných časoch ponúka miesto na úkryt, vďaka čomu nám bráni v zmene.

Rituál je metóda, ktorú si vyberáme. Spôsob, akým robíme veci a aké veci robíme. Rutina je miesto, kde sa rozhodneme usadiť. Je to náš kruh teplého pohodlia.

Aké rituály a aké rutiny sa rozhodneme budovať?

aký máme prístup k nášmu dňu?

Ako by sme zmenili prístup k našim dňom, ak by sme si každý deň uvedomovali krátkosť života? To neznamená, aby sme na deň nazerali pohľadom, že môže byť náš posledný. Skôr ako to, je dôležitejšie uvedomovať si, že náš čas nie je nekonečný. Každý deň si berieme z pomyselnej zásoby, z ktorej ubúda. Uvedomovať si to, znamená pripomínať si, že táto zásoba má svoj limit.

Toto uvedomenie nemá znieť depresívne a jeho zmyslom nie je vyvolať pocity, ktoré hovoria, že nič nemá zmysel. Práve naopak – pominuteľnosť robí veci vzácnymi, čím im dodáva krásu. To isté platí o živote. S uvedomovaním si jeho krátkosti prichádza otázka: aké zmeny spravím vo svojom prístupe k tráveniu dňa?

Spôsob, akým pristupujeme k nášmu dňu hovorí o tom, ako budeme pristupovať k nášmu životu.

prvé a posledné momenty dňa

Smerovanie našej pozornosti pred spaním môže udávať kvalitu nášho spánku. Je rozdiel medzi tým, či sa ako posledné večer pozeráme do mobilu alebo si čítame knihu. V týchto chvíľach by sme mali venovať čas veciam, ktoré nie sú kognitívne náročné alebo stresujúce, aby sme tak mohli náš mozog pomaly pripraviť na spánok.

To isté platí aj pre prvé momenty, keď sa ráno prebudíme. Dokážeme odolať novodobému reflexu chytiť ako prvé do ruky mobil? Naša pozornosť v prvých a posledných minútach dňa je dôležitá najmä preto, lebo ovplyvňuje naše prežívanie, ktoré nasleduje.

nesebeckosť v komunikácií

V otvorenej komunikácií a zdieľaní našich pocitov nemusíme vždy hľadať pochopenie druhých. Nemusíme čakať ani porozumenie našej situácií. Skôr ako niekoho, kto rozumie našej skúsenosti a problémom, hľadáme niekoho, kto počúva. Niekoho, kto je prítomný v komunikácií a otvorený. Kto si uvedomuje, že každý má svoju individuálnu skúsenosť a prežívanie – no tento fakt nemení nič na tom, že máme tiež potrebu zdieľať náš príbeh a prijímať príbehy ostatných.

Byť prítomný a počúvať nemusí nutne vyžadovať vysokú mieru empatie, aby sme sa vedeli vcítiť do situácie ostatných – pretože to nie je to, o čo ide. To, čo potrebujeme, je nesebeckosť. Inak povedané: byť prítomným pre druhých, aby oni mohli byť prítomní pre nás. Zdieľanie príbehov a počúvanie je tým, čo nás robí ľuďmi a čo nás dokáže posúvať ďalej.

hranice bezpečia vo vzťahu

Každý náš vzťah má hranice, ktoré sme si nastavili a v rámci ktorých sa pohybujeme. Okrem toho, že hranice určujú podobu vzťahu, určujú tiež náš prístup k nemu a je na nás, do akej miery ich budeme posúvať a vzťah rozvíjať ďalej. Konflikt – nie len ten vonkajší, ale najmä vnútorný – nastáva vtedy, ak stanovené hranice niekto prekročí. Zrazu sa cítime inak, nepohodlne a menej bezpečne. Dôvodom je to, že hranice nám dávajú pocit istoty. Vďaka nim vieme, čo môžeme (a chceme) očakávať.

Ako môžeme vedieť, kedy tolerovať prekročenie týchto hraníc bezpečia? Dôverou, skúsenosťou a otvorenosťou. Dôverovať je risk – skúsenosť získame len tým, že riskujeme a sme otvorení. Všetky tieto vlastnosti vyžadujú odvahu – odvahu budovať hlbšie vzťahy.

,,mám na to ešte čas”(Parkinsonov zákon)

Toto nie je veta typická len pre prokrastináciu. Je to tiež naša prirodzená reakcia, ak riešime nejaký komplexný problém alebo zložitejšiu úlohu a nie sme pod tlakom deadlinu. Problémom je, že takýmto prístupom nám daná vec zaberie oveľa viac času, ako je potrebné – čím prichádzame o čas, ktorý by sme mohli využívať na ďalšie veci. Iný pohľad môže priniesť Parkinsonov zákon.

Jeden z výrokov britského spisovateľa C. Northcota Parkinsona hovorí, že každá práca trvá tak dlho, koľko času je na ňu k dispozícií. Nemusíme dlho uvažovať a zistíme, že tento princíp naozaj funguje. Odkladáme veci, o ktorých vieme, že nám zaberú niekoľko minút. Komplikujeme si situáciu tým, že presúvame naše úlohy a povinnosti. Málokedy sa však stane, že dôjdeme k lepšiemu riešeniu ako v prípade, keď máme na danú vec menej času.

Príklad: máme odovzdať esej na 2 strany a jej písanie si rozložíme na niekoľko dní – alebo si celú prácu o niekoľko dní odložíme. Z procesu, ktorý vyžaduje pár hodín čistého času spravíme niekoľkodňovú záležitosť a zatiaľ čo si vravíme, že sme si prácu rozložili a nemusíme sa tak stresovať, opak je (väčšinou) pravdou. Problém nám v hlave celý čas leží. Rovnaký princíp ako v tomto príklade s esejou nájdeme aj v ďalších oblastiach.

Je jasné, že vyššie uvedený Parkinsonov zákon súvisí s otázkou plánovania času a efektivitou. Blížiaci sa deadline naozaj motivuje. Keď si to uvedomíme, nemusíme sa naň spoliehať. Nemusíme čakať na ten motivujúci stres a môžeme čas plánovať rozumnejšie. Napríklad hľadaním spôsobov, ako si nastaviť vlastné deadliny a krátkodobé ciele.

To, že na to máme dosť času, ešte neznamená, že by sme mali na to celý dostupný čas využiť.

90% všetkého je hlúposť

Austin Kleon vo svojej skvelej knihe Show Your Work! v časti o pravidelnosti v kreativite hovorí o výroku amerického autora science-fiction Theodora Sturgeona, ktorý prišiel v reakcii na kritiku svojho literárneho žánru s aforizmom: 90% všetkého nestojí za nič. Toto malo byť odpoveďou na to, keď ľudia posudzujú literárny žáner podľa väčšiny diel a robia zovšeobecňujúce závery. Sturgeon ďalej povedal, že to isté môžeme tvrdiť aj o ostatných žánroch, o literatúre vo všeobecnosti, o umení, o filmoch a pod. To, že je väčšina vecí v kategórií zlá, ešte neznamená, že všetky veci v kategórií sú zlé a platí, že väčšina všetkého nestojí za nič.

Odhliadnúc od toho, že kvalita vecí a to, či je niečo dobré alebo zlé je do istej miery subjektívne, tento Sturgeonov výrok nám môže pomôcť udržať si zdravší pohľad v prípade, že niečo tvoríme a na niečom pracujeme. Je veľká pravdepodobnosť, že väčšina vecí nebude stáť za nič. Určite to môžeme tvrdiť o začiatkoch, pretože sa učíme a veci stále zlepšujeme. Zároveň nám to môže pomôcť uvedomiť si, že čím viac vecí vytvoríme, tým viac vecí bude v tých 10%, ktoré sú dobré. S pribúdajúcim počtom vecí rastie šanca, že niečo bude naozaj kvalitné – v porovnaní so zvyškom.

Navyše, ak vieme, že 90% všetkého je hlúposť, venujeme našu pozornosť tým 10%?

čo s možnosťami?

S internetom máme k dispozícií možnosti tvoriť a zdieľať naše myšlienky a robiť to s minimálnymi nákladmi. Fotiť, kresliť, písať, nahrávať videá alebo hudbu – alebo môžeme vymyslieť nejaký nový formát, ktorý je ťažké zaradiť do nejakej kategórie a tvoriť v rámci neho.

Možnosti máme a nástroj na ich realizáciu nosíme denne vo vrecku a trávime na ňom viac času, ako by sme chceli. Otázka: čo s tým? Ako využijeme možnosti, ktoré máme?

je to výhodné pre moje ďalšie kroky?

Nerob ťahy, ktoré ti zabránia robiť ďalšie ťahy. Tento šachový tip má okrem svojho využitia pre otváraciu časť partií aj implikácie pre naše rozhodnutia v živote.

Nerobme kroky, ktoré nám zabránia robiť ďalšie kroky, čím nás limitujú v tom, aby sme napredovali. Nemusíme mať podrobný plán našich rozhodnutí a krokov, dôležité je mať aspoň predstavu cieľa alebo smeru. Potom sú nám jasnejšie veci, ktoré sú pre našu cestu dobré a vhodné.

Ak robíme unáhlené rozhodnutia, môže sa ľahko stať, že vybočíme z nášho plánovaného smeru. To môže nastať aj v prípade, ak uprednostňujeme krátkodobé potešenie a zisky pred tými dlhodobými, pretože tieto zisky nemusia byť vždy spolu v súlade. To, čo sa nám zdá výhodné teraz, sa nemusí zdať ako výhodná voľba v budúcnosti.

je to naša zodpovednosť

Mnoho vecí a udalostí, ktoré nás negatívne zasiahnú, nemusia byť spôsobené našimi chybami. Môžu byť spôsobené chybami druhých a sme to my, kto za to nesie následky. Dôležité je však vždy rozlišovať medzi chybou a zodpovednosťou – pretože stotožnenie sa s pohľadom, že situácia je niekoho iného chybou (a teda aj zodpovednosťou), nemá ďaleko od našej rezignácie a výhovorky, že sa nič nedá robiť a zmeniť.

Našou zodpovednosťou je to, aký máme prístup k situácií, v ktorej sa nachádzame – aj keď je naša situácia ovplyvnená chybou niekoho iného, teda vecami, ktoré nemôžeme ovplyvniť. Zmenou nášho prístupu rozširujeme priestor možností a ďalších krokov, ktoré môžeme podniknúť rôznymi smermi. Nemusí to byť vždy naša chyba, ale je to vždy naša zodpovednosť. Pretože alternatíva znamená, že sme bezmocní a takýmto pohľadom je ľahké žiť život, v ktorom sme obeťami činov alebo nečinov iných ľudí.

ako to spolu súvisí?

V škole sa učíme memorovať a myslíme si, že takýto spôsob učenia sa je pre našu budúcnosť účinný. Jedným z problémov tohto štýlu učenia je, že spamäti naučené veci sa nám ukladajú do pamäte ako celok. V prípade, že nám vypadne jedna časť celku, je veľká šanca, že na zvyšok si nespomenieme.

Využívanie logických vzťahov medzi vecami a javmi a ich súvislostí dokáže s týmto problémom pomôcť. Namiesto učenia sa naspamäť komplexných zoznamov, kategórií a udalostí hľadajme medzi nimi logické väzby. Otázkou nie je len to, ako sa naučiť xy vecí. Bude sa nám postupovať omnoho ľahšie, ak nájdeme odpovede na otázky prečo je to, čo sa učím dôležité a ako dané veci navzájom súvisia.

môžeme robiť dve veci naraz?

So zámerom zvyšovania produktivity sme vymysleli multitasking a myslíme si, že funguje vo väčšine prípadov. Daniel Kahneman vo svojej knihe Myslenie rýchle a pomalé poukazuje v tejto súvislosti na fakt, že naozaj sme schopní zvládnuť robiť dve veci naraz – ale len v prípade, že jedna z činností je pre nás automatická a nepotrebujeme nad ňou uvažovať (vyžaduje minimum úsilia). V praxi to znamená, že môžeme počúvať podcast keď sme von na bicykli alebo bežíme a dokážeme vnímať to, čo počúvame. Ďalej si môžeme napríklad umývať zuby a počas toho si čítať knihu a zároveň vnímať jej obsah.

Ako často si však uvedomujeme toto kritérium pre schopnosť nášho mozgu robiť efektívne a kvalitne dve veci naraz? Snažiť sa o kreatívnu tvorbu spolu so sledovaním noviniek na mobile je márna snaha. To isté platí pre našu snahu učiť sa dve veci naraz, ktoré spolu nesúvisia. A rovnako platí, že nedokážeme s pozornosťou vnímať to, čo nám niekto hovorí, ak pritom pozeráme na displej či obrazovku TV.

Vymenované veci v druhej časti sú činnosti, ktoré si vyžadujú našu pozornosť. Na smerovanie a udržiavanie pozornosti je potrebné vynaložiť úsilie, ktoré má svojú kapacitu. Účinnou alternatívou v takýchto prípadoch je preto venovať pozornosť jednej veci. Tým sústredíme kapacitu našej pozornosti na jeden bod a dokážeme to robiť lepšie a uvedomelo.

Multitasking funguje, ale len pre úzky okruh situácií. Rozlišujme kedy ho chceme využívať a či je to naozaj ten najvhodnejší spôsob, ako chceme veci robiť.

pretože môžeme.

Pretože máš telo, ktoré sa dokáže hýbať a ktoré ti umožňuje skákať a behať.

Pretože máš ruky, ktoré dokážu tvoriť.

Pretože máš hlavu, ktorá dokáže vymýšľať nové veci.

Pretože máš okolo seba ľudí, ktorí to vidia podobne.

Pretože máš slobodu rozhodovať sa.

A pretože môžeš.

odovzdávame len to, čo máme

Nemôžeme druhých učiť niečo, čo sami neovládame. Deti nenaučíme vďačnosti, ak my sami pravidelne neďakujeme. Nemôžeme učiť druhých novým pohľadom a inovácií, ak sa my sami bojíme riskovať. Nemôžeme odovzdávať hodnotu úprimnosti, ak my sami za dverami klameme.

Zmenu, ktorú chceme vidieť okolo, musíme najprv budovať v nás.

flexibilita k zmenám

Jednou z najužitočnejších vlastností je náš prístup k zmenám – naša schopnosť byť flexibilnými a prispôsobiť sa. Svet okolo nás sa neustále mení, rovnako ako naše chute a potreby.

Čo ak bude potrebné, aby sme to robili inak? Čo ak bude potrebné, aby sme robili niečo iné? Čo ak budeme chcieť to niečo iné, ale nebudeme na to dostatočne pripravení, pretože sme naučení držať sa rutiny a starých vzorcov?

Napokon, nie je stres našou reakciou na zmeny, ktoré sa dejú okolo nás?

strach nezmizne, ale to nevadí

Strach nezmizne. Učíme sa odvahe v rozhodnutiach a konáme aj napriek tomu, že máme strach alebo si nie sme istí. Strach tu s nami bude, my však budeme voči nemu odolnejší.

Je to mylná idea myslieť si, že odvážni ľudia nemajú strach – ako keby ho odvaha zabila. Strach totiž plní svoju ochrannú funkciu, no vo väčšine prípadov však platí, že nám bráni robiť veci, ktoré chceme alebo potrebujeme. Neistota tu s nami bude vždy. Pocit nepohodlia, ktorý s neistotou prichádza a bráni nám riskovať tu bude tiež. No jeho hlas bude tichší. Jeho moc nad nami bude menšia.

Už sa nebojím je často mylná predstava. Stále sa bojím, no nepodriadim sa tomu odzrkadľuje realitu viac.

hodnoty x očakávania

Rozlišujme medzi tým, keď sa držíme našich hodnôt – snažíme sa konať v súlade s nimi – a keď sa snažíme konať podľa očakávaní druhých. Ak poznáme hodnoty, za ktorými človek stojí a ktorým verí, môžeme ľahšie predvídať, ako sa zachová a rovnako je pre nás jednoduchšie budovať hlbšie vzťahy – pretože máme prirodzene záujem prehlbovať vzťahy s ľuďmi, ktorí majú podobné hodnoty ako my.

Nedržať sa našich hodnôt nás robí pokrytcov alebo ľahko manipulovateľných ľudí. Nedržať sa očakávaní druhých z nás robí viac sebavedomých a autentických, pretože naše názory a jednanie nie je ovplyvnené ostatnými ľuďmi.

Platí, že v oboch prípadoch vidíme prítomnosť očakávaní. Rozdiel je ten, že v rámci držania sa našich hodnôt sú očakávania tým dobrým impulzom. Od úprimného človeka očakávame, že nebude klamať. Ak veríme, že úprimnosť je vlastnosť, ktorú chceme budovať, mali by sme byť úprimní nie pre to, že to od nás očakávajú ostatní, ale preto, že takí chceme byť. Inak povedané: robím to takto, pretože to som ja.

zraniteľnosť nie je slabosť

Mať zraniteľnú stránku, strach a pochybnosti nie je slabosť. Priznať si, že niečo nevieme, nie je prejav slabosti. Práve naopak, úprimnosť nás robí silnejšími – hlavne úprimnosť k sebe. Otvorenosť o našich slabých stránkach buduje hlbšie vzťahy, pretože druhým ukazujeme, že je to v poriadku. Že je v poriadku nevedieť a nemať na všetko riešenia. A keď to vidia ostatní, môžu tiež nabrať odvahu a zdieľať, pretože ukázať zraniteľné stránky nie je slabosť. Práve naopak.

stimuly konfliktu

Napriek tomu, že negatívne stimuly nám nepomáhajú, neriešia naše problémy a situáciu väčšinou zhoršujú, náš mozog sa im v určitých momentoch nebráni. V momentoch hádok a konfliktu má naša hlava problém rozlišovať to, aký stimul vníma a podstatné je, že v sebe nesie nejaký náboj – nejakú energiu. A tak sa stáva, že sú chvíle, keď sa hádame len preto, aby sme sa hádali. Dôvod na konflikt totiž neexistuje, no napriek tomu prikladáme do ohňa, čím posilňujeme tento začarovaný kruh, z ktorého je náročné vyjsť.

prijatie situácie

Môžeme si zakrývať oči pred tým, čo nechceme vidieť. Môžeme si zakrývať uši pred tým, čo nechceme počuť. Takáto naša snaha však ničomu nepomôže, pretože problém nezmizne a ani sa nevyrieši tým, že sa ho snažíme nevidieť. Namiesto toho prijmeme situáciu takú, aká je a od tohto momentu môžeme začať niečo meniť. Musíme však vidieť a počuť, aj keď sa nám to nepáči.

zdanie klame

To, že sa nám veci nejak zdajú, nemusí odzrkadľovať to, ako veci v skutočnosti sú. Už fráza zdá sa mi to značí, že na veci sa dívame optikou nás – posudzujeme ich podľa toho, akí sme my. To, že nám sa niečo zdá príliš alebo nám niečo príde nevhodné takisto neznamená, že ostatní to vidia rovnako.

,,vždy sme to robili takto”

Táto fráza nemusí ozrkadľovať tajný recept na najvhodnejšiu metódu. Táto veta nemusí znamenať ani dlhodobú tradíciu našich predkov, ktorá za zachovala pre jej výsledky. Vždy sme to robili takto kľudne znamená, že u nás nevytvárame priestor pre inovácie a nové nápady. Držať sa vecí, ktoré ako-tak fungujú je jednoduchšie ako skúšať niečo nové a riskovať, že to nevyjde podľa našich predstáv.

Vždy sme to robili takto. A nikto nevie prečo. Ale…vieme to robiť aj inak? Lepšie? Efektívnejšie? Šetrnejšie?

prekonať ego a požiadať o pomoc

Niektorými skúsenosťami si musíme prejsť sami na to, aby sme si uvedomili niečo dôležité. Musíme si nimi prejsť sami, pretože len v takomto prostredí uvidíme jasne lekciu, ktorá sa za tým skrýva. Neznamená to však, že nám ostatní nemôžu pomôcť – napríklad tým, že nás postrčia tým správnym smerom alebo tou správnou silou. Balanc medzi nepotrebujem nikoho a sám to nezvládnem je dôležitý a záleží od kontextu.

Sú chvíle, keď to ide v skupine lepšie a individuálna skúsenosť a ponaučenie sa s týmto nevylučuje.

Sú chvíle, keď požiadať o pomoc druhých vyžaduje odvahu. Tieto momenty nie sú nutne chvíľami našej slabosti, práve naopak. Tento krok odvahy môže znamenať prekonanie ega a tej našej hrdosti, ktorá nám často bráni vyriešiť situácie napätie.

prienik hodnôt

Každá úloha v našom živote so sebou nesie očakávania spoločnosti, ktoré sa týkajú nášho správania a plnenia určitej roly. Sporu medzi týmito očakávaniami a tým, čo chceme robiť sa vyhneme tak, že budeme hľadať prienik našich hodnôt s úlohami, ktoré plníme. V praxi to znamená, že ak robíme prácu, ktorá nám je proti srsti, čiže proti našim hodnotám a tomu, v čo veríme, nebudeme dlho spokojní. Preto predtým, než hľadáme činnosti, ktoré nás budú baviť, začnime výberom možností, ktoré sú v súlade s našimi hodnotami.

čo mi to prinesie?

Prioritizujme veci, ktorým chceme porozumieť a nepreceňujme v tomto naše schopnosti. Niektorým veciam pochopíme až po vydaní obrovského úsilia a výsledok za to možno ani nestojí.

Mať široký záber je užitočné. Snażiť sa mať širší záber ako môžeme a potrebujeme nás vyčerpáva, preto vhodná otázka je: Čo mi toto pochopenie prinesie?

jednoduché a nesprávne riešenia

Konšpiračné teórie znejú lákavo najmä preto, že sa nám nechce uvažovať. Svet okolo nás je komplexný a na vysvetlenie javov treba zvažovať viacero faktorov. Ak nám niekto ponúka jednoduché vysvetlenie, náš mozog zbystrí, pretože jednoduché riešenia nepotrebujú zložité analýzy a teda aj naša námaha a pochopenie je jednoduchšie.

Occamova britva funguje, no v rámci nášho vnímania reality je jedným z mnohých princípov, na ktorý by sme si mali dávať pozor. Prečo? Pretože jednoduché vysvetlenia nie sú vždy tie správne a aj zložité a nesprávne riešenia ponúkajú priestor na to, aby sme sa niečo nové naučili. Aby sme sa naučili rozmýšľať a hľadať riešenia, potrebujeme sa stretávať s možnosťami, ktoré náš problém neriešia.

Takto sa učíme lepšie myslieť, rozpoznávať chyby v našom uvažovaní a efektívne hľadať vhodné cesty vďaka tomu, že si vytvárame hranice, za ktoré cesta nevedie.

značka identity

Každý máme nejaký špecifický znak, ktorý nás vystihuje. Či je to kúsok oblečenia, náš humor alebo spôsob, akým hovoríme. Každý so sebou nesieme špecifickú značku, podľa ktorej nás ostatní rozpoznajú. On to robí takto. Ona by to spravila takto.

Otázkou je, do akej miery sa rozhodneme budovať našu aktuálnu značku – prípadne koľko úsilia vložíme do budovania niečoho nového. Podľa čoho chceme, aby nás ľudia rozpoznali? Podľa čoho chceme, aby si nás ostatní pamätali?